Čo ma hnevá...

 Čosi, čo sa občas, aj to len veľmi opatrne objavuje v niektorých článkoch jasne euroskepticky orientovaných médii. Je to fakt, že väčšina občanov tejto krajiny si vstup do Európskej únie spojilo len s dvoma očakávaniami. Jedno je jednoznačne negatívne – zvýšia sa ceny, mzdy sa budú zvyšovať len pomaly a tak sa nám vlastne, aspoň v začiatkoch bude žiť ťažšie. Ale...
 Ale je tu druhé očakávanie, a to predstava, že nám z fondov EÚ pritečie toľko peňazí, že sa nám v konečnom dôsledku a po nejakej dobe bude žiť lepšie. Predstava únie, ktorá sa ako dojná krava dá podojiť o štedré príspevky a nebude za to v podstate nič chcieť je tak pevne usadená v hlavách, že preváži všetko ostatné. Darmo budeme vysvetľovať, že nič nie je zadarmo, že každý príspevok je v prvom pláne podmienený spolufinancovaním (na ktoré často nemáme a tak si požičiame, veď keď nám bude dobre, nejako sa to zaplatí) a čo je horšie, využitím princípu solidarity do poslednej kvapky bude neskôr, keď sa ako tak zrovnáme s úrovňou aspoň najzaostalejších kútov pôvodnej pätnástky, jednoznačná požiadavka na príspevok pre tých, ktorí na tom budú horšie ako my a medzitým sa s najväčšou pravdepodobnosťou tiež stanú členmi únie. Takže o čo viac si dnes necháme dať, o to viac budeme vracať, tak únii ako aj svojim veriteľom, ktorí nám požičali na spolufinancovanie.
 Mám ten pocit, že sa tu spájajú bratranci, ako ich nazval Vladimír Palko, bratranci východného socializmu, ktorý nás naučil stáť s natrčenou rukou a očakávať, že niekto nám už na ten náš chlebík každodenný dá, s bratrancami socializmu západného, ktorí toto presvedčenie s radosťou prikrmujú cez „štedré“ eurofondy. Tragické je v tejto situácii najmä to, že ani v rovine „čo za to“ sa títo bratranci veľmi nelíšia. Kým v socializme východného typu ste museli byť ticho a prípadne občas podporiť budovateľské úsilie, socializmus západného typu si žiada oveľa aktívnejšiu formu podpory. Podpory ústavnej zmluvy, harmonizácie daní, zrieknutia sa kompetencií a ktovie čoho ešte. Dnes sa nám to pri predstave „plného brucha“ zdá byť marginálnym problémom. Ale to sa zdalo aj väčšine súčasníkov súdruha Gottwalda, keď z balkónu na Staromestskom námestí oznámil: „Právě se vracím z Hradu...“. Možno v inej rovine a menej tragicky, ale nesloboda je tragická v akejkoľvek podobe. A že tam smerujeme je pri súčasnom európskom kurze viac než isté.