Falošné tóny

 To, že táto vláda nebude mať záujem o nejakú slobodu sa dalo očakávať už pri zhliadnutí volebných výsledkov. To, aké konkrétne kroky bude podnikať, nevedel nikto, program SMER-u a ostatných koaličných strán boli tak nejasné, že aj tí najskúsenejší analytici mohli akurát krčiť plecami.
 Po takmer polroku činnosti, či skôr „činnosti“ tejto vlády sa mnohé začína ukazovať v jasnejšom svetle.
 Výmena policajných funkcionárov poslúžila tomu, aby bolo možné prenasledovať okrem skutočných zločinov aj niektorých nepohodlných. Prípady Hedvigy Malinovej či Ernesta Valka ukazujú jasne ako si vláda, ktorej predseda je doktorom práv, ctí zákony tohto štátu. Porušovanie práva na súkromie, predvádzanie bez predchádzajúceho predvolania, označenie ľudí, ktorí neboli ani obvinení, v médiách za zločincov je skutočne silná káva. To, že vďaka procesným chybám sa skoro dostal na slobodu jeden z „prominentných“ slovenských mafiánov, premiérovi ani ministrovi vnútra až tak veľmi nevadí. Iste je len náhodou, že centrálu ich strany vraj počas volieb strážila nejaká zvláštna SBS-ka.
 Pán premiér sa radšej bude starať o to, aby si nikto nemohol vypočuť, o čom sa vo vláde vlastne rokuje, načo je nám nejaké právo na slobodný prístup k informáciám? Kto to kedy videl, aby sa premiér mal zodpovedať nielen svojim voličom, ktorým evidentne stačí to, čo im oznámi cez médiá, ale aj tým občanom, ktorí chcú jeho činnosť kontrolovať kriticky? Veď predsa vyhral voľby, tak si môže robiť čo chce, no nie?
 Redukciu rokovacích dní parlamentu majú zakryť výhovorky o snahe dosiahnuť kvalitné zákony. Výhovorky sú popreté samotným parlamentom, kde si vláda svoje zámery presadzuje cez poslanecké návrhy zákonov. Tie sú ďalším dôkazom nezáujmu, ba priam programovej snahy obchádzať štandardné postupy a brániť občanom v uplatňovaní ich práva vyjadriť sa k návrhom zákonov v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Načo sa zdržiavať s nejakými pripomienkami?
 Až trápne v tejto situácii vyznievajú vyjadrenia predsedu parlamentu, že on by si tiež prial, keby všetky vládne návrhy zákonov išli štandardným postupom. Je podpredsedom najsilnejšej vládnej strany s patričnou váhou pri jej rozhodovaní o postupe pri návrhoch zákonov, alebo len poslušným úradníkom svojho predsedu?
 Nárast počtu nariadení vlády, ktoré majú nižšiu právnu silu a nepodliehajú ani opozičnému skúmaniu tiež ukazujú mentálnu výbavu súčasnej vlády. Vládnuť dekrétmi tam, kde sa to dá a má zákonmi je jasným dôkazom mentálneho boľševizmu súčasnej vlády.
 Nominácie do štátnych podnikov a ďalších funkcií ukazujú, že sme späť niekedy v roku 1994, keď si Mečiar s kamarátmi parcelovali sféry vplyvu a dosadzovali do funkcií svojich ľudí bez akéhokoľvek ohľadu na ich kvalifikáciu. To, že si Mečiar tieto nominácie presadil napriek hlasnému kriku premiéra dokazuje, že drží Fica v šachu hrozbou odchodom z koalície. To, že mu to Dzurinda svojim nápadným koketovaním s HZDS umožňuje, nie je hanbou Mečiara, ale Dzurindu.
 Rešpekt k zákonu a zásadám demokracie prejavuje mimoriadne pekne napr. aj ministerstvo školstva, ktoré bez problémov hodí samospráve na krk súkromné školstvo bez jedinej koruny na jeho financovanie. Výsledok? Samosprávy na školy nebudú mať peniaze a školy sa budú musieť zavrieť. Aspoň sa naplnia aj tie štátne koly, ktoré by inak nemali v konkurencii so súkromnými šancu. Obsahová reforma školstva? Výskumné univerzity? Podpora vedy a výskumu? Najprv ušetrite tak ako všetci ostatní 10% nákladov a my Vám potom možno niečo pridáme. Programové priority vlády v praxi...
 Minister zdravotníctva sa neobzerá na nejaké ústavné práva a jednoducho si vymyslí, že 3 miliónom občanov prikáže, v ktorej zdravotnej poisťovni budú poistení. Čo sa dá čakať ďalej? Koniec slobodného výberu lekára? Likvidácia súkromných poskytovateľov? Kde sú hranice návratu štátneho dirigizmu v zdravotníctve, ktoré sa napriek problémom začínalo vynárať z obrovskej čiernej diery priemernosti a dlhov? Budeme zase za každú drobnosť nosiť obálky mizerne zarábajúcim štátnym lekárom, ktorí nám so škrípaním zubov, veľkou dávkou invencie a na hraniciach materiálnych možností pomôžu zachovať, či obnoviť si zdravie? Alebo úradníkom jedinej štátnej zdravotnej poisťovne, aby nám schválili a preplatili liečbu, ktorú potrebujeme a na ktorú práve nezvýšili prostriedky?
 Bude tu opäť, ako za socializmu, fungovať štátom ticho akceptovaná eutanázia, kedy nám od určitého veku napríklad odmietnu vykonať nejaký drahší zákrok, lebo na to nebudú prostriedky a veď načo je vlastne tomuto mimoriadne sociálnemu a sociálne cítiacemu štátu nejaký zoperovaný uzdravený penzista? „Zdravie nie je tovar!“ – hrmel z tribún a médií súčasný premiér. Len zabudol dodať, že v ponímaní jeho vlády to bude platiť pre nás, bežných smrteľníkov. Tých zopár vyvolených si ho bude môcť v pohode kúpiť za hotové. A keď nie tu, tak napríklad v Rakúsku.
 Mimoriadne kompetentná ministerka práce a sociálnych vecí najprv vyhlási úplné nezmysly o chudobe v Petržalke, potom s bohorovnosťou sebe vlastnou oznámi väčšine občanov, že si v druhom pilieri nenašetria na slušný dôchodok. A následne nachystá také zmeny, ktoré to väčšine občanov naozaj znemožnia. Premiér zastavil privatizáciu, čo na tom, že práve z nej sa mal financovať deficit sociálnej poisťovne? Veď čo, zoberieme tým, čo vstúpili do druhého piliera, hlavne že bude v sociálnej poisťovni dosť peňazí na dôchodky na 4-8 rokov, po nás potopa, nie? Na vianočné „úplatky“ dôchodcom nie sú v rozpočte peniaze? Nejako to vykryjeme, hlavne že sme si teraz „zaplatili“ preferencie na pár mesiacov.
 Minister hospodárstva zas najlepšie v celom štáte vie, koľko má stáť voda, elektrina, plyn či benzín a ak to páni z URSO nepochopia, tak sa napríklad URSO zruší a založí nanovo tak, ako to bude vyhovovať tejto vláde. Teda ako poslušný úradnícky stroj na plnenie predvolebných sľubov. O čo sa stavíte, že na to bude poslanecký návrh zákona?
 Čo na tom, že technický stav vodovodov bude po pár rokoch finančnej diéty mizerný? Čo na tom, že si investor v elektrárňach nechá svoju dnešnú ústretovosť voči vláde neskôr poriadne zaplatiť občanmi? Ak to nebude skôr ako za 4-5 rokov, je to jedno...
 Špeciálnou kapitolou je minister spravodlivosti Štefan Harabin a ním riadený a zrejme skôr či neskôr „doriadený“ rezort. Bývalý predseda najvyššieho súdu a doktor práv bez problémov odvolá predsedov súdov bez udania dôvodu, aj keď je v zákone jasne napísané, že dôvod uviesť musí. Pre odvolanie riaditeľky Centra právnej pomoci ani nepočká na výsledky kontroly v CPP, ak ju inicioval, zrejme vie dopredu aj to, ako dopadne, tak načo čakať?. Odvolávanie ideových odporcov, snaha o likvidáciu všetkého, čoho sa dotkol jeho predchodca, nekonečná snaha o škandalizovanie, postoj „inkvizítora“ a vrchného kontrolóra sú hlavnými znakmi fungovania pána ministra. Keď vyhrá konkurz na predsedu Špeciálneho súdu jeho súčasný predseda, tak sa pre istotu vypíše konkurz nanovo, možno to nabudúce vyjde lepšie a hlavne inak. Gumovosť zákonov a neuveriteľná obratnosť v ich vykladaní smerom k vlastným zámerom je výraznou pomocou tomuto verejnému činiteľovi, ktorý s prehľadom ignoruje zákony, alebo je naopak ich najhorlivejším a priam dogmatickým dodržiavateľom, podľa toho, ako sa mu to práve hodí.
 Slovenská justícia sa nedá hodnotiť ako celok. Bolo by to veľmi nespravodlivé k väčšine sudcov, ktorí si poctivo vykonávajú svoje povolanie a ktorí sú profesionálmi vo svojom odbore. Poznám viacero takých osobne a práve preto nechcem a nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca.
 O to viac ma mrzí, keď potom sledujem také výroky súdov, akým bol výrok Krajského súdu a Najvyššieho súdu v kauze Cervanová. Mnohí laici komentovali tento výrok ako výkon spravodlivosti. Nuž, neviem akej spravodlivosti tento výrok napomohol, skôr vyzerá zvonku a pri posudzovaní len elementárnou logikou ako pomoc kolegov kolegom, ako snaha nepripustiť ani náhodou, že by sa pôvodný senát mohol mýliť, alebo by nedajbože rozhodol pod politickým tlakom a výhradne účelovo.
 Môžete sa spýtať o akej elementárnej logike to píšem? Tak si preberme fakty, ktoré sú všeobecne známe:
 Nikto neidentifikoval telo, ktoré údajne patrilo Ľudmile Cervanovej. Jej otec identifikoval len šperky, ktoré mu ukázala polícia a ktoré sa záhadne „stratili“ po skončení procesu. Takže ani nie je jasné, či obeť je naozaj Ľudmila Cervanová. Telo spopolnili, takže akékoľvek ďalšie vyšetrovanie je vylúčené.
 Nikto nedokázal, že bolo spáchané nejaké znásilnenie. To neznamená, že sa nestalo, ale ak neexistuje jasný a jednoznačný dôkaz, nemožno obvineného z takéhoto skutku obviniť. Inak by bolo možné vlastne odsúdiť kohokoľvek za čokoľvek, aj bez jasných dôkazov. Nepripomína Vám to niečo? Samoúnos, samovražda, samozbitie, samookradnutie... Zvláštna zhoda náhod.
 Nikto nedokázal nad všetky pochybnosti, že odsúdení mali vôbec možnosť spáchať vraždu. Na výpovede, ktoré potvrdzovali ich alibi, ani jeden zo súdov neprihliadal.
 Korunná svedkyňa odvolala svoju výpoveď, ktorá je sama o sebe neuveriteľným nezmyslom. V noci sa mala vyplaziť zo stanu na splave, stopom ísť vyše 150 km do Bratislavy na diskotéku a ráno stopom naspäť bez toho, že by si to ktokoľvek z jej kamarátov všimol. Prečo by to robila? Jedine ak preto, že už dopredu vedela, že ju posadia do väzenia, že jej budú hroziť odňatím novonarodeného dieťaťa a tým, že sa zo svedkyne stane obžalovanou. Tak radšej podnikla tú nezmyselnú cestu tam a späť, aby neskôr mohla svedčiť. Úplne zákonný postup, ktorý ani dnes evidentne nikomu nevadí.
 A je tu ešte jedna vec, ktorá samozrejme nie je dôkazom, ale podľa mňa potvrdzuje nevinu odsúdených: prečo by sa po všetky tie roky snažili o nové prejednanie svojho prípadu, prečo by riskovali opätovné odsúdenie, ak by neboli skalopevne presvedčení, že ich nevina sa musí preukázať, v demokratickom právnom štáte, kde neexistuje nátlak a vydieranie polície pri výsluchoch, kde nie sú politické objednávky rozsudkov bežnou praxou a kde je možné dovolávať sa všetkých zákonných prostriedkov? Ak dopadli ako dopadli, tak buď sú vinní a elementárna logika nefunguje, alebo nežijeme v právnom štáte.
 Normálne logicky mysliaci ľudia musia mať po zvážení vyššie uvedených faktov pochybnosti o vine odsúdených. Už starí Rimania uznávali zásadu „v prípade pochybností v prospech obžalovaného“. Krajský súd v Bratislave, ako aj Najvyšší súd SR nie. Vyznávajú zásadu Stalinovej NKVD a jej nasledovníčok KGB, či domácej pobočky ŠTB: „priznanie platí, nech bolo získané akýmkoľvek spôsobom a aj vtedy, ak bolo následne odvolané“.
 Ako čerešnička na torte pôsobí v tejto atmosfére nekonečná snaha Mečiarovho HZDS o likvidáciu ÚPN, teda inštitúcie, ktorá má za úlohu odkrývať a dokumentovať zločiny totalitných režimov na Slovensku. Prečo na tom tak záleží práve Mečiarovi a jeho vernému služobníkovi Harabinovi? Čo také je v ich minulosti, že musia zlikvidovať celý Ústav pamäti národa? Alebo je to len inštinktívna nenávisť k ústavu, ktorý založil a viedol jeden z Mečiarových najrozhodnejších odporcov a jasný nepriateľ totality, či už hnedej alebo červenej? Je len náhodou, že minister Harabin zistil, ako veľmi potrebuje budovu ÚPN pre potreby bratislavských sudcov a vypovedal nájomnú zmluvu bez ponuky náhradných priestorov len pár dní potom, čo si premiér nechutným spôsobom kopol do mŕtveho Jána Langoša?
 Zrušenie ÚPN by asi veľmi nevadilo ani Mons. Sokolovi, ktorý sa mal za Slovenského štátu tak dobre, ako nikdy predtým a ktorý si veľmi váži svojho kolegu a prezidenta Tisa. Potvrdil to už dávnejšie aj tým, že požehnal dnes už zrušenej neofašistickej Slovenskej pospolitosti. ÚPN, nepríjemne pripomínajúci, aká bola „cena“ za Sokolov "život na úrovni", aké utrpenie sa za ním skrýva, arcibiskupovi Sokolovi zrejme chýbať nebude. Doterná pamäť pomaly vybledne a zostanú len príjemné spomienky na „blahobyt“.
 Všetko to, o čom píšem vyššie, ukazuje pravú tvár tejto vlády a atmosféry, ktorú vytvára v spoločnosti. Čo tam po nejakých občianskych právach, čo tam po slobode jednotlivca a práve voľby, hlavne, že preferencie rastú. Načo si pripomínať zločiny a zločincov. Načo brať do úvahy nejaké dôkazy. Načo sa starať o to, aby sa obyčajný človek dovolal po štrnástich rokoch spravodlivosti. Načo chrániť osobnú povesť a integritu nejakého názorového oponenta? Načo sa starať o to, aby sa dnešný hospodársky rast neprejedol, ale využil pre budúci rozvoj? Preferencie rastú, ekonomika tiež, 407 miliárd z eurofondov tečie na Slovensko, benzín aj nafta zlacneli a tak treba len držať voličov v dobrej nálade, kŕmiť ich nezmyslami, polopravdami, či vyloženými klamstvami, starať sa, aby tých 40% za 4 roky veľmi nezmúdrelo a naďalej bolo ochotných uveriť, že slovenský čuvač Robo je pre Slovensko to najlepšie.
 Čo celú situáciu ešte zhoršuje, je opozícia, ktorá je doslova bezzubá. Vzájomné spory, nekonečné koketovanie s Mečiarom, či „mocou, ležiacou na ulici“, večná snaha vybabrať s partnermi namiesto spoločného, sústredeného a kompetentného postupu proti krokom, ktoré útočia na všetky hodnoty, tak horlivo deklarované v minulom volebnom období, aj počas predvolebnej kampane. Žeby tie hodnoty neboli pre opozíciu tak dôležité, keď nemá možnosť byť pri moci? Aj postoj opozície budí dojem, že sa vlastne nič tak hrozné nedeje, aj súčasná opozícia nastavila počas svojho vládnutia latku potrieb spoločnosti na hodnotu „plného brucha“, ktoré hlavne že bude plné, slobodné až tak veľmi byť nemusí. Vo voľbách, ale aj dnes čiastočne žne to, čo zasiala.
 Mnohí si pri nástupe tejto vlády hovorili: „nie je to také zlé, ako sme sa báli, však sa to nejako utrasie...“
 Nuž, nemôžem súhlasiť. Je to oveľa horšie, ako si väčšina z nás myslí. A vôbec sa neteším na to, čo pre nás tento falošne hrajúci orchester, s dirigentom bez autority, zato širokými ústami a veľkou túžbou udržať sa pri taktovke čo najdlhšie, ešte chystá za kakofóniu.