Prvým je zákon o ochrane prírody, kde sa mimovládnym organizáciám vzala možnosť byť účastníkom konania a teda akýkoľvek vplyv na rozhodnutia štátnych orgánov v oblasti ochrany prírody.
Nie som veľkým nadšencom ekologických mimovládok a o mnohých si myslím, že ich program je minimálne zvláštny. Ale tak to v demokracii chodí a pokiaľ skutočne zastávajú konzistentné, aj keď mne vzdialené názory, majú podľa mňa právo sa k problematike, ktorej sa venujú, vyjadrovať a majú mať aj právo primeraným spôsobom zasahovať do úradného konania. Je jasné, že niektorí investori a aj politici nie sú nadšení tým, že im nejaké občianske združenie, či nadácia rozpráva do ich zámerov. Ale je to práve táto možnosť, ktorá bráni svojvôli, ktorá motivuje ľudí angažovať sa vo veciach, ktoré sa ich priamo, či nepriamo týkajú a hlavne - je prejavom slobody názoru a rešpektovania jeho inakosti.
Druhým prípadom je disciplinárne konanie mandátového a imunitného výboru proti dvom poslancom opozície za výroky v parlamente. Prečítal som si obidva viackrát a nevidím nijaký dôvod pre postup, ktorý sa rozhodla zvoliť koaličná väčšina vo výbore. Ani nehovoriac o tom, že na pôde parlamentu zazneli oveľa väčšie "perly", ktoré by si preskúmanie snaživými členmi výboru rozhodne zaslúžili, už len preto, aby sme sa dozvedeli, ako ich ich autori vysvetlia. Ale nie o tom som chcel.
Výroky v parlamente sú často ostré, niekedy aj za hranicou slušnosti. Ide ale o výroky v politickej debate, ktorá má viesť k vzniku stanoviska, zákona, či inej zákonodarnej aktivity. Preto sa na ne nedá pozerať rovnako, ako na výroky médiách, či na bežnú komunikáciu vo verejnom priestore. Vo väčšine civilizovaných krajín práve na toto slúži poslanecká imunita. Sloboda názoru a jeho slobodného vyjadrenia, aj keď je kontroverzný a možno o ňom polemizovať, musí byť zaručená nielen pre koaličných, ale pre všetkých poslancov. Len vtedy sa dá hovoriť o skutočnej demokracii a slobodnom parlamente.
Pri pohľade na to, čo sa chystá stvárať koaličná väčšina v mandátovm a imunitnom výbore národnej rady je zrazu úplne jasné, prečo je predseda parlamentu Paška tak náhle a dôsledne za úplné zrušenie poslaneckej imunity. Otvorila by sa tým totiž ďalšia možnosť zatvárania úst nepohodlným poslancom, ktorí by v takomto prípade museli zrejme znášať aj súdne a policajné vyšetrovanie.
Vládna koalícia sa jednoducho rozhodla nasadiť občianskym aktivistom a opozičným poslancom náhubky. Jedným vzala možnosť zasahovať do konaní, ktoré sa ich, či ich podporovateľov priamo dotýkajú, druhým sa vyhráža ponižovaním, pokutami, či stratou imunity aj na tú časť výkonu funkcie, ktorá je imunitou chránená v každej slušnej demokracii, teda na výroky na parlamentnej pôde.
Málokoho môže podobný postup prekvapiť. Nevieme, čo sa stalo s dieťaťom, ktoré zvolalo „Cisár je nahý", po jeho pamätnom výroku. Možno cisár zmúdrel a nechal ho na pokoji. A možno vo svojej urazenej ješitnosti naplánoval a vykonal pomstu. Reakcia koalície na mimovládky a opozičných poslancov, ktorí hovoria nepríjemnú pravdu, je reakciou takéhoto popularitou rozmaznaného a na popularite priam fyzicky závislého cisára, ktorý považuje každú kritiku za osobný útok a za každým negatívnym vyjadrením hľadá a najmä nachádza temné sprisahania.
Už sme tu takýchto rozmaznaných vladárov mali. Do roku 1918 a aj po roku 1948. Každá kritika, každý odlišný názor boli posudzované ako útok na štát, zriadenie, monarchu, či tú jedinú a najsprávnejšiu stranu.
Máme ale rok 2007. Bolo by načase, keby si koaliční politici konečne uvedomili, že pre svoju publicitu, pre svoju zahraničnú reputáciu, ako aj pre svoju krajinu nemôžu urobiť nič horšie, ako začať ľuďom, ktorí majú odlišný názor, nasadzovať náhubky. Asi ešte nepochopili to staré známe príslovie „pes ktorý šteká, nehryzie". Mohlo by sa im to škaredo nevyplatiť. Či už na popularite, alebo nohaviciach, v závislosti od toho, ako ďaleko budú chcieť s tými náhubkami zájsť.
Alebo že by toto hrozilo len tým "gágajom, tárajom a prďúsom"?
