O stranách, peniazoch a jednom politickom princípe

 Keď sa pozrieme na korene tejto absurdnosti, môžeme sa vrátiť možno až do rokov Slovenského štátu. Vtedy sa objavil v slovenskej politike a verejnom živote všeobecne element, ktorý v nej prežil tri režimy a veselo bujnie ďalej. Je presne v zmysle hesla, ktoré použil Stano Radič v súvislosti s politickou scénou na Slovensku – „Nie až tak veľmi“. Symbolizuje totiž moment v slovenskej povahe, ktorý ma v prípade politikov mrzí azda najviac, lebo svojím konaním ho neustále živia a podporujú. Je ním nedôslednosť. 
 Nie sme dôslední. Tak ako ľudáci neboli dôslední (v tomto prípade sa samozrejme dá povedať že chvalabohu pre všetkých, ktorých sa to týkalo), rovnako neboli dôslední ani komunisti, azda s výnimkou päťdesiatych rokov, kedy im dôslednosť nanútili sovietski poradcovia. Pokiaľ mal človek známosti, kontakty a peniaze, dalo sa vybaviť všeličo. Husáka pustili ľudáci cez vojnu niekoľko krát z väzenia práve vďaka jeho ešte predvojnovým kontaktom, napriek tomu, že sa vedelo, že je komunista. On a jeho slovenskí súdruhovia v tejto tradícií paradoxne pokračovali a aj vďaka tomu sa dnes bežne hovorí, že na Slovensku boli normalizácia a následný husákovský socializmus oveľa „mäkšie“ ako v Čechách (opäť samozrejme generalizujem, ako protiklad sa dá uviesť známy prípad Lasicu a Satinského, ktorí naopak našli v čase svojej „nežiadúcnosti“ na Slovensku útočisko v Brne).
 A tu sú možno aj korene toho, čo si môžu slovenskí politici napriek slobodným a často aj kritickým médiám dovoľovať voči svojim, prepytujem voličom. 
 Arogancia moci je samozrejme všade na svete veľká, ale v normálnych demokraciách má verejná mienka a sila médií svoju váhu a vplyv na konanie politikov. Nie tak na Slovensku. Keď sa pozrieme späť na 12 rokov samostatnej slovenskej štátnosti, ale aj predošlé roky spoločného, už demokratického štátu, nebudeme schopní zrátať všetky kauzy, ktoré sa s obrovským rachotom prevalili všetkými médiami a nakoniec tíško zanikli v archívoch internetových novín. Azda nikde inde v demokratickom svete sa nestalo toľko špinavostí bez toho, že by ktokoľvek zo zainteresovaných politikov zobral na seba osobnú zodpovednosť. Politikov, ktorí pre škandál museli z politiky odísť som narátal troch – Šagát (liečenie prezidenta Schustera), Kanis (vila financovaná „stávkami“) a Hurný (zväzky ŠTB). Ostatní sa rozhodli škandály „ustáť“ a teraz neviem, či to bolo malou váhou médií, verejnej mienky, hrošou kožou politikov, alebo kombináciou všetkých týchto faktorov, že nakoniec tie škandály s väčšou, či menšou ujmou na popularite a dôveryhodnosti „ustáli“. 
 Kauzou, ktorá sa kauzou vlastne ani nestala a dokonale potvrdzuje vyššie napísané, je prípad zákona o financovaní politických strán. Neviem si predstaviť dojímavejšiu zhodu koaličných a opozičných politikov v momente, keď ide o financovanie ich materských strán. Zrazu je jedno, či je politik pravicový alebo ľavicový, či kradol, vraždil, alebo je svätý, keď ide o peniažky pre rodnú stranu, s radosťou mačká gombík "ZA" a vôbec ho nemrzí, že sa na neho musia poskladať nielen jeho voliči, ale aj všetci jeho oponenti. Návrh na takéto dramatické zvýšenie príspevkov na činnosť politických strán by v normálnej otvorenej spoločnosti vyvolal takú búrku nevôle, že by sa politici ani neodvážili túto drzosť v parlamente navrhnúť. Keby...
 Keby táto a iné kauzy neboli doma na Slovensku, kde sa voliči kľudne nechajú svojimi volenými zástupcami podvádzať a klamať. Kde je bežné, že bubliny vyšumia, nič sa nestane a politici si ďalej hrajú svoje hry, pričom, opäť až na malé výnimky zvysoka kašlú na to, čo si o tom myslia ich voliči. Kde je úplne jedno, či vládne „pravica“ alebo „ľavica“, lebo v podstate je to stále ten istý spolok ľudí, ktorí v prvom, druhom aj poslednom rade myslia na seba a to buď z hľadiska finančného (to tí jednoduchší a nemajetní), alebo mocensko-ambiciózneho (to tí ostatní). Kde si voliči zvykli, veď koniec koncov „aj tak to inak nejde a koho iného by som volil?“. Len tak ďalej, páni politici, v dejinách je veľa príkladov, ako takíto na seba zameraní a arogantní politici končia. Bez ohľadu na to, ako "reformní" sú. Bohužiaľ často spolu s nimi aj ich voliči. Takže len tak ďalej aj my, milí spoluobčania. Len sa potom nečudujme, ktože nám to vládne a kde sme to skončili. Môžeme si za to sami.