O ústave francúzskej republiky z roku 1793 vyhlásil Louis Madelin, že bola ihneď po svojom prijatí v referende prehlásená za „príliš krásnu, než aby sa riskovalo, že sa používaním poškodí“. Slovenská ústava takéhoto „používania“ ušetrená nebola a na stave právneho poriadku, demokracie a vôbec vnímania práva ako spoločenskej disciplíny a základu spoločenského systému na Slovensku je to vidno.
Čo je zlé na tom, ak parlament schváli predĺženie volebného obdobia? Ako sa nás dotkne, keď schváli ústavný zákon s rovnakým znením, ako bol „obyčajný“ zákon, zrušený ústavným súdom? Čo je zlé na vyšetrovacích komisiách parlamentu? Má inštitút ústavného zákona naozaj fungovať len ako ochrana zákona pred jeho zmenami?
Veľa otázok, pokúsim sa vysvetliť aspoň v základoch, prečo sú veci, spomenuté v úvode, pre Slovensko a jeho demokraciu nebezpečné.
Demokracia západného typu má niekoľko základných vlastností, ktoré musí mať, ak sa chce nazývať demokraciou a právnym štátom.
V právnom štáte je ústava, ktorou sú chránené ľudské práva. Sú nadradené čomukoľvek, akémukoľvek inému princípu a nič, čo by parlament prijal, by ich nemalo rušiť. V právnom štáte existuje deľba moci. Nie je možné, aby ten istý štátny orgán schvaľoval zákony, súčasne vládol a ešte aj súdil. Každá z týchto zložiek štátnej moci musí byť od druhých dvoch oddelená, aby bola aspoň teoretická šanca, že sa budú navzájom kontrolovať a brzdiť vo výstrelkoch. Jedinou výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo je tu Veľká Británia, kde, paradoxne, je vláda súčasťou Dolnej snemovne parlamentu a Najvyšší súd súčasťou Hornej snemovne, príčinou je ale tradícia, ktorá v kontinentálnej Európe neexistuje a nedá sa nahradiť. Ale aj vo Veľkej Británii sa pripravuje zmena a od roku 2009 by mal fungovať od parlamentu nezávislý Najvyšší súd.
Základným problémom vnímania práva a tým aj ústavného práva je podľa mňa to, že na Slovensku je mimoriadne nízka úroveň rešpektovania pravidiel a to najmä u spoločenskej vrstvy, ktorá by mala byť ich hlavným ochrancom a tvorcom – u politikov. Kto prvý vymyslí, ako vybabrať s pravidlami, je hrdina. Úprava a zmeny zákonov, ale aj ústavy podľa momentálnej politickej situácie sú dnes už bohužiaľ bežná prax. Lenže právo je celé o pravidlách, sú jeho základom, ak chcete alfou a omegou a ich nerešpektovanie, často nepostihnuteľné, alebo ich neustála zmena, sú jedným z dôvodov, prečo sa Slovensko nedá nazvať právnym štátom. Vedie to až k dôsledkom, ktoré popíšem nižšie.
Poďme ale k tej prezidentom toľko vychvaľovanej Ústave. Predstavte si, že človeku vyberiete chrbticu. Alebo domu odstránite základy. Človek by neprežil, dom by sa zrútil. Podobné je to aj s ústavou. Ak je slabá, nekvalitná, prípadne postupne odstraňovaná a navŕtavaná strelami z poslaneckých lavíc, hrozí štátu, domu, v ktorom žijeme všetci, že sa zrúti do podoby, ktorú väčšina z nás určite nechce.
Názory na príčiny slabosti slovenskej ústavy sa rôznia. Niektorí odborníci na ústavné právo tvrdia, že hlavným problémom je, že štruktúrou a systematikou sa podobá ústave prvej ČSR z roku 1920. Prvej polovici 20. storočia a vtedajšiemu chápaniu práva by dokonale vyhovovala. Ale v postmodernej dobe, kedy sa výrazne zmenilo chápanie problému, ktorý je jedným z kľúčových v každej ústave a tým je problém deľby verejnej moci, v dobe kedy paralelne platia viaceré, na sebe takmer nezávislé právne systémy, kedy sa vnímanie suverenity štátu a jeho orgánov dramaticky mení takmer s každým summitom EÚ, je táto „moderná“ ústava žalostne bezbranná.
Druhí hovoria, že slovenská ústava je poznačená nielen odbornými problémami a zastaranosťou štruktúry, ale najmä osobnou minulosťou jej tvorcov, že jej charakter sa viac ako na ústavu z roku 1920 podobá socialistickej ústave z roku 1960. Aj s týmto názorom je možné súhlasiť, stačí sa pozrieť na to, ako sa tvorcovia ústavy nevyrovnali s takou inštitúciou, akou je generálna prokuratúra. Tá je v našej ústave akoby nechceným dieťaťom, na konci, prilepená bez toho, že by systémovo bola zaradená pod jednu zo zložiek verejnej moci. V minulom volebnom období síce prebiehali diskusie o tom, kam vlastne prokuratúru zaradiť, či sa prikloniť k románskemu systému a teda zaradiť ju medzi orgány ochrany práva, alebo germánskemu modelu a teda jednoznačne zaradiť prokuratúru medzi orgány výkonu verejnej moci, teda pod vládu. Napriek niekedy veľmi emotívnym diskusiám zostala prokuratúra doteraz nevyriešeným problémom slovenskej ústavnej teórie, ale aj praxe.
Zložitým a pre ústavný súd náročným problémom bol napríklad aj výklad textu ústavy, ktorý hovorí o tom, že NRSR je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom v Slovenskej republike. Súčasne je ale v tej istej hlave ústavy, nazvanej zákonodarná moc, zakotvený aj princíp referenda. Ocitlo sa tam tiež akoby navyše, prilepené tvorcami ústavy, akoby netušili poriadne, kam s ním. Ústava z roku 1960 samozrejme žiadne referendum neobsahovala, takže mali problém s tým, kam ho vlastne zaradiť. Vyžiadalo si nemalé úsilie a siahnutie až k najzákladnejším princípom demokratického právneho štátu, aby mohol ústavný súd prehlásiť, že referendum môže byť jednak zákonodarnou, ale aj ústavodarnou iniciatívou, čiže povedať, že slovo „jediný“, znamená vlastne „jeden z dvoch“ (rozhodnutie PL. ÚS 42/95, resp. II. ÚS 31/97) Tak „dokonalý“ je pôvodný text Ústavy.
Nejasné, vágne a pritom príliš obmedzujúce formulácie ústavy vytvárajú široké pole pre jej interpretáciu politikmi, ktorí si ju vykladajú tak, ako sa im to práve hodí. Na tom by v podstate nebolo nič zlé, podobné vykladanie ústavy sa deje v každej demokracii, inak by ústava bola tvrdá ako „stollwerk“ a hrubým spôsobom by obmedzovala slobodu. Práve tento rozpor medzi požiadavkou presnosti a súčasne voľnosti, alebo ak chcete slobody, je najväčším problémom pri tvorbe ústavy, je tým, prečo je ústavné právo intelektuálnou výzvou pre tých najlepších. Najmä prvá generácia sudcov ústavného súdu mala veľmi ťažkú úlohu z textu ústavy za pomoci ostatných nástrojov výkladu konštituovať základnú judikatúru, o ktorú sa opiera ústavný súd, ale aj ostatné súdy dodnes.
Ďalším závažným problémom je, že slovenská ústava nie je ani vo formálnej podobe, teda podobe zákona, zakotvená v jednom ústavnom zákone, ktorý by sa novelami upravoval. Tým, že v ústave chýba príkaz, aby sa zmeny ústavy konali výlučne zmenou jej textu, stalo sa, že dnes je formálny text ústavy zakotvený vo vyše desiatich ústavných zákonoch, navyše bez stanovenia základných pravidiel takejto polylegálnosti. Tradičné princípy nadradenosti novších noriem nad staršími, špeciálnych nad všeobecnými nie sú v ústavnom práve vždy jednoznačne použiteľné, najmä v situácii, kedy nejde o ústavné normy, ale o ústavné princípy, ktoré sa často musia hodnotiť na základe princípu proporcionality, kde sa uvažuje nad mierou platnosti konkrétnych ústavných princípov. Klasickou ukážkou takéhoto „váženia“ princípov je napr. judikát ústavného súdu k zákonu o interrupciách (PL. ÚS 12/01)
Chaos, ktorý „roztrúsenosťou“ ústavy vzniká, leží opäť na bedrách ústavného súdu, ale tiež len v prípade, že niekomu ten chaos vadí. Inak v ňom veselo žijeme. Ako je dávno známe, chaos má tendenciu sa šíriť a tak sa aj ústavný chaos šíri do celého právneho poriadku a pácha nejednu neplechu.
Nešťastný zvyk upravovať si všetky zákony (a teda aj ústavu) podľa toho, kto je práve pri moci a teda či sa nám to, čo robí, páči alebo nie, viedol na Slovensku už k dvom zmenám formy vlády, pritom si to veľká väčšina občanov ani nevšimla.
Dá sa namietať, že ak si to občania nevšimli, tak sa predsa nič nedeje, ale stačí si spomenúť na to, že aj 26. februára 1948 ešte v Café Grand v Manderláku sedeli tí istí hostia a živo debatovali o udalostiach predošlého dňa v Prahe hovoriac, že to dlho nevydrží a nebude to tak zlé. Už o pár dní, či týždňov ich ale komunisti vyviedli z omylu, najmä čo sa slobodnej diskusie, ale aj mnohých iných vecí týka...
(Pokračovanie nabudúce...)
