SME, súdy a petícia

 Jedným z nich bolo aj podozrivé ticho okolo celej záležitosti zo strany politikov. Boli sme prekvapení, že ani politici za KDH, ktorého kritický a zrejme aj najzásadovejší postoj k bývalému režimu je známy, ani priamo minister spravodlivosti, nominovaný za KDH, ktorý inokedy veľmi presne a výrečne komentoval sporné rozhodnutia súdov, nepovažovali túto kauzu za dôležitú a nijakým spôsobom sa k nej nevyjadrili. Nie sú nám známe dôvody tohto nezáujmu, ale znepokojil nás. Myslíme si, že politici by sa k sporom o slobodu slova mali vyjadrovať, je to ich povinnosť.
 Po zverejnení petície sme predpokladali mnohé, ale jedno nie.
 A tým bol takmer úplný nezáujem médií o túto petíciu (česť dvom výnimkám). Pritom je podstata sporu jasná asi väčšine novinárov, ktorí sa pohybujú na tomto našom malom slovenskom mediálnom piesočku – ide o to, či si ktorékoľvek médium môže dovoliť publikovať o verejnom činiteľovi niečo, čo síce nemá potvrdené ani súdnym výrokom, ani certifikátom nejakej imaginárnej „skúšobne pravdy“ a čo je tomuto činiteľovi nemilé, ale zrejme je to pravda. Na Slovensku je situácia taká, že za podobne nepríjemné výroky dostal denník SME pokutu 3 milióny slovenských korún a dôsledkom takéhoto rozsudku má byť asi to, aby si nabudúce novinári rozmysleli, čo o kom napíšu. Že to pripomína totalitné praktiky? Presne tak, dokonca ich to nielen pripomína, ale to sú totalitné praktiky a nenápadné znovuzavádzanie autocenzúry pod hrozbou ekonomického postihu daného média. Ako som už písal vyššie, prekvapuje nás nezáujem médií, ktoré ako by si nechceli uvedomiť, že dnes je to síce SME, kto má platiť, ale zajtra to v inej veci môže byť ktokoľvek iný, či už tlačené médium, televízia, rádio, alebo trebárs internetový magazín.
 Ak toto nie je ohrozenie slobody slova, tak potom neviem čo sa musí stať, aby sa novinári zaktivizovali a podporili snahu o zmenu v zložke štátnej moci, ktorá dostala po roku 1989 do vienka jeden „úžasný“ dar – bola ponechaná sama na seba, aby sa vyrovnala s minulosťou. Kolega v petičnom výbore to prirovnal k situácii, kedy by v decembri 1989 minister vnútra vydal príkaz, aby si ŠTB urobila vo svojich radoch sama poriadok. Vieme si veľmi dobre predstaviť, ako by ten poriadok vyzeral.
 Súdnictvo bolo ale postavené presne pred takýto príkaz. Udelením samosprávy v záujme nezávislosti síce došlo k oddeleniu súdov od ostatných zložiek štátnej moci a menovaním mladých sudcov sa do justície dostávajú aj ľudia nezaťažení minulosťou, ale z fungovania súdnej rady a disciplinárnych senátov je zrejmé, akú kvalitu mali zmeny v súdnictve od roku 1989.
 Je evidentné, že prijatím vcelku správnej a pre fungovanie demokratického súdnictva nevyhnutnej zásady, že právny názor sudcu je nespochybniteľný, dochádza na druhej strane k tomu, že si niekedy rozhodnutia jednotlivých súdov dokonale odporujú. Neexistencia fungujúcej korekcie nesprávnych (aj tých úplne očividných) rozhodnutí súdov vedie jednak k zaťažovaniu štátneho rozpočtu odškodným, ktoré priznáva Európsky súd pre ľudské práva slovenským občanom poškodeným slovenskými súdmi a jednak môže, privedená do extrému, viesť až k absurdným dôsledkom:
 Súd začiatkom 90-tych rokov kňaza Labudu a Emíliu Kesegovú rehabilitoval, teda vyhlásil v rozsudku, že ich proces bol politický a nespravodlivý. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím z 8.12.2004 proti denníku SME vyhlásil rozsudkom pravý opak.
 Kto má teda pravdu?
 Ak by sme túto situáciu priviedli do extrému, tak vychádzajúc z predpokladu, že pravdu má Krajský súd v Bratislave, ktokoľvek môže na základe tohto rozsudku požadovať revíziu všetkých rehabilitačných procesov zo začiatku 90-tych rokov, týkajúcich sa politických väzňov, ktorí mali tú smolu že neboli súdení podľa prvej hlavy trestného zákonníka. A dosiahnuť, že rehabilitované obete komunistických súdov budú opäť vyhlásené za zločincov a ich záznamy v trestnom registri budú obnovené. Ak kňaz Labuda a Emília Kesegová spáchali „administratívny trestný čin“, tak zrejme aj ostatní politickí väzni tejto kategórie neboli politickými väzňami, ale páchateľmi „administratívnych trestných činov“ a teda sú dodnes zločincami. Zdá sa Vám to absurdné? Je to len do dôsledkov privedený efekt nespochybniteľnosti právneho názoru senátu Krajského súdu v Bratislave.
 V právnom štáte by mal fungovať inštitút precedensu, to znamená že ak súd v nejakej veci rozhodne určitým spôsobom, mal by súd, rozhodujúci v podobnej veci brať do úvahy aj rozhodnutia staršieho dáta. Keďže toto v prípade denníka SME a mnohých ďalších nefunguje, treba zaviesť právnu normu, ktorá určité veci pomenuje presne, aby ich nebolo možné interpretovať tak, ako sa to práve rozhodujúcemu súdu hodí a aby takéto staršie rozhodnutia súdov nemohli byť sudcami ignorované.
 A to nás vracia späť k požiadavke formulovanej v petícii - pomenovať politické procesy v slovenskej justícií tak jednoznačne, aby nikto nemohol spochybniť, že také procesy na Slovensku prebiehali, že mali svoje obete a mali samozrejme aj svojich sudcov, ktorí ich viedli, riadili a ovplyvňovali.