Spravodlivá vojna?

 Roman Joch vo svojom článku v poslednom čísle časopisu .týždeň veľmi presne a zrozumiteľne vyjadril dôvody a charakteristiky „spravodlivej“ vojny. Taktiež s ním súhlasím v tom, že menší konflikt v skoršom čase môže zabrániť oveľa väčšej katastrofe neskôr. Prípad Hitlera a druhej svetovej vojny je toho klasickým dôkazom.
 Pre nás má tento príklad ešte jeden rozmer, ktorý mi v článku chýbal a to sú dopady zle odhadnutej situácie a chybné rozhodnutia politikov na morálku národov, ktoré sa politikou ústupkov dostali nakoniec do riadnej šlamastiky, či už to bola okupácia a kolaborácia akou bol Protektorát, alebo síce samostatný, ale totalitný, arizátorský, rasistický a zločinecký režim, akým bol režim vojnového Slovenského štátu.
 Pamätám si, ako mi môj starý otec rozprával o prvej a druhej mobilizácii v roku 1938, ako popisoval to úžasné odhodlanie a jednotu v snahe brániť posledný ostrov demokracie v strednej Európe – prvú Československú republiku. Rovnako sa o tomto období vyjadrujú prakticky všetci pamätníci a historici, ktorí v tom vidia a videli úžasnú zrastenosť Čechov a Slovákov so svojim štátom, a to napriek tomu, že bol tak mladý. Vtedy malo slovné spojenie "bojovať za vlasť" svoju váhu. V takom rozsahu to bolo zrejme naposledy.
 Politici, konkrétne Eduard Beneš, rozhodli inak a ja som hlboko presvedčený, že toto nešťastné rozhodnutie napáchalo na morálke našich dvoch národov oveľa viac zla, ako celých 40 rokov komunizmu, ktorého zverstvá a krivenie charakterov bolo už len dokonaním toho, čo začal Beneš Mníchovom.
 Stačí sa pozrieť k našim severným susedom, ktorí mali rovnako ťažkú, ak nie ťažšiu voľbu a osud, ktorí ale mali to šťastie, že sa politici rozhodli bojovať napriek vopred jasnej porážke. Iste, stálo ich to nemálo životov, ale z dlhodobého hľadiska to malo nedozierne pozitívne dôsledky pre celý poľský národ. Nezlomené národné sebavedomie, vedomie toho, že sa národ dokázal brániť a neskôr v bezvýchodiskovej situácii dokonca povstať proti okupantom, pomohli Poliakom prečkať dobu komunizmu s podstatne menšími škodami na morálke národa. Nie náhodou boli Poliaci prví, kto v 80. rokoch minulého storočia začal hýbať základmi zdanlivo nemennej a večnej stavby komunizmu.
 Keď sa po vojne pýtali Jana Masaryka, ako by sa v tých osudných dňoch roku 1938 rozhodol jeho otec, povedal to úplne jasne: „Táta by řekl: Tož budeme sedlat!“ Táta bol ale bohužiaľ už rok po smrti a my dodnes žneme plody rozhodnutia jeho vyvoleného nástupcu, ktorý svoju dejinnú úlohu nezvládol a tým oba naše národy priviedol na cestu, po ktorej ideme dodnes.
 Cestu presvedčenia, že najdôležitejšie je prežiť za akúkoľvek cenu, že najdôležitejší je osobný prospech, že za národ, alebo vlasť sa nevyplatí bojovať a že proti väčším a silnejším nič nezmôžeme. Sú to postuláty, ktoré dodnes ovládajú osobnú, verejnú aj politickú rovinu veľkej časti nášho národa a sú aj priamou príčinou stavu, v akom sa nachádza naša politická scéna. Malosť ducha, záujem len o vlastné vrecko, žabomyšie vojny, kašľanie na záujmy občanov (aj napriek hlasným proklamáciám opaku), servilnosť voči európskym inštitúciám a iným silnejším partnerom, pocit, že ako malý štát aj tak ničím nepohneme a okrem toho absolútny nedostatok nielen morálky a etiky, ale aj úplne bežnej ľudskej slušnosti v politike majú svoje korene okrem iného aj v mníchovskom zlyhaní.
 Nie je to samozrejme len náš domáci problém, je tu aj európska rovina a európsky rozmer dedičstva mníchovského zlyhania.
 Zaujímalo by ma napríklad, či sa niektorý z európskych politikov, tak húfne a masívne brojacich proti silovým riešeniam konfliktov, niekedy zamyslel nad príčinami a hlavne následkami Mníchova. Či niektorého z tých militantných pacifistov niekedy napadlo, že vojna o Československo a pevný postoj mocností proti Hitlerovi v roku 1938 mohli teoreticky zabrániť tragédii druhej svetovej vojny, alebo jej dôsledky aspoň zmierniť a že z toho aj pre dnešnú doby vyplývajú určité dôsledky?
 Pochybujem. Zrejme by asi trochu inak postupovali v prípade Miloševičovej Juhoslávie, inak by hovorili o vojne v Iraku, inak by jednali s Iránom, ktorý včera vyhlásil, že kašle na rokovania a ide si tú svoju atómovú bombu vyvinúť, nech si všetci hovoria čo chcú. Som zvedavý, čo budú robiť európski zástancovia „mieru za akúkoľvek cenu“ teraz. Veľmi zvedavý.
 Sú totiž situácie, kedy rokujú už len hlupáci, kedy už nepomôže nič iné, len to Masarykovo „Tož budeme sedlat!“.