Zákon o povinnom prepoistení určitých skupín občanov do štátnych zdravotných poisťovní. Ignorancia voči občanom, ktorí tento zákon napadli v rámci pripomienkového konania s mimoriadne trápnou až smiešnou snahou vyrobiť z týchto občanov somárov a z iniciátorov hromadnej pripomienky klamárov.
Celá vec má ešte trápnejšiu a súčasne zábavnejšiu dohru. Inciátori zaslali na Úrad vlády sťažnosť na ministra Valentoviča pre nedodržiavanie Legislatívnych pravidiel vlády (LPV). Úrad vlády, nadaný zrejme mimoriadnou kreativitou, začal obtelefonovávať signatárov hromadnej pripomienky s otázkou, či naozaj podporili túto hromadnú pripomienku. Namiesto toho, aby vyhodnotil ministrove kroky a konštatoval buď porušenie, alebo neporušenie LPV.
Je to zaujímavé najmä v súvislosti s tým, že minister vyžadoval pod hromadnou pripomienkou aspoň elektronický, keď už nie vlastnoručný podpis (podľa mňa v rozpore s LPV), úradu vlády stačí ale pre overenie, či niekto hromadnú pripomienku podporil, obyčajný telefonát.
Otázkou, akú hodnotu má takéto potvrdenie, sa evidentne nikto nezaoberal, pretože ak by sa nad celým postupom zamyslel aspoň 5 sekúnd, muselo by mu byť jasné, že je to absolútny nezmysel. Úradníci na Úrade vlády ale zrejme majú dosť času na to, aby si ho krátili mrhaním prostriedkov daňových poplatníkov na bezcenné telefonické obťažovanie podporovateľov Hromadnej pripomienky. Som zvedavý, čo bude nasledovať. Vyzvú všetkých, aby dodali na Úrad vlády notársky overené čestné prehlásenia o tom, že podporili niečo, čo nemusí byť ani vlastnoručne podpísané? Prečo nie, šikana občanov je pre komunistov úplne normálna a bežná vec.
Predraženými nákupmi lekárskej techniky, ako aj nezvládnutou snahou o rušenie lôžok, či celých nemocníc sa zaoberajú iné články, ja sa tu chcem ešte venovať ostatnej perle pána ministra.
Tou je, ako už iste tušíte, návrh na „vyvlastnenie" súkromných zdravotných poisťovní.
Celé sa to začalo vyhlásením pána ministra v parlamente, kde oznámil "šokujúce" zistenia o mrhaní peňazí poistencov súkromnými zdravotnými poisťovňami. To, že pri tom uviedol nesprávne údaje je len ornament na okraji celého obrazu. Nikto sa ho tiež nespýtal, prečo stále hovorí len o percentách a nevysvetlí občanom, že 4% zo 100 korún je v absolútnych číslach určite viac, ako 9% z 10 (len ako príklad). Ktoráže poisťovňa spravuje najväčšie poistné fondy? Ktorá poisťovňa má najviac poistencov? Ktorá poisťovňa dostáva v rámci prerozdeľovania prostriedkov medzi zdravotnými poisťovňami najväčšiu časť? Takže ktorá poisťovňa má v absolútnych číslach absolútne najvyššie prevádzkové náklady? Odpovedzte si sami.
Ako sa dnes ukázalo, bol to len úvod ku grandióznemu návrhu pána ministra, ktorý bol publikovaný dnes.
Pán minister chce „vyvlastniť" súkromné zdravotné poisťovne, pretože tvoria príliš vysoký zisk a pretože slovenské zdravotníctvo zachráni už jedine zavedenie monopolnej, samozrejme štátnej zdravotnej poisťovne.
Už to slovo vyvlastniť je hrubým zavádzaním. Pod vyvlastnením sa rozumie odobratie majetku vo verejnom záujme, za ktorý ale vyvlastňovaný MUSÍ dostať adekvátnu náhradu. Klasickým prípadom vyvlastňovania sú pozemky pod diaľnice a rýchlostné komunikácie (aj keď o adekvátnosti a ďalších podmienkach sa dá diskutovať). Takže ak by chcel minister Valentovič súkromné ZP skutočne vyvlastniť, musel by im nahradiť ušlý zisk a ďalšie náklady spojené s likvidáciou, či prechodom na iné podnikanie. To všetko pod podmienkou, že by s takýmto riešením súhlasili. Súkromné ZP ale nemajú najmenší dôvod súhlasiť, takže sa dá očakávať, že by v prípade pokusu o svoje vyvlastnenie celý proces buď zablokovali na súdoch, alebo by si stanovili také nároky na odškodnenie, že by nás to všetkých stálo niekoľkonásobne viac, ako je dnešný deficit v systéme zdravotníctva.
Minister Valentovič teda buď nevie, čo vlastne termín „vyvlastnenie" znamená, alebo zámerne zavádza verejnosť, aby sa vyhol nutonosti nazvať tento návrh jeho správnym menom.
Správnym slovom pre to, čo má minister zdravotníctva v úmysle, je totiž znárodnenie. Áno, presne také, aké sa dialo v bývalom Československu po roku 1945. Znárodnenie, odobratie majetku a práv k nemu bez náhrady, jednoduchým zákonom. Niečo, čo si na začiatku 21. storočia v strednej Európe ťažko niekto iný dovolí čo i len vysloviť. Pravdaže, vzory nášho pána premiéra, ako napr. Hugo Chávez s týmto slovom a jeho zavádzaním do praxe nemajú najmenší problém.
Ako vidíme, pán minister s tým problém tiež nemá. Je takmer zbytočné hovoriť, že takýto zákon by neplatil ani minútu, jeho protiústavnosť leží v samotnom princípe, je úplne jedno, ako by bol formulovaný. Jeho idea totiž odporuje Ústave SR, ktorá okrem iných, zakotvuje právo na majetok a jeho ochranu pred odňatím bez náhrady.
Diskusie o tom, či prostriedky z verejného zdravotného poistenia sú, alebo nie sú majetkom poisťovne, sú tiež len dymová clona. Stačí, ak má ZP napr. budovu, ktorú v súlade s platnou legislatívou kúpila a je uvedená na liste vlastníctva ako jej majiteľ. V tom momente je budova jej majetkom, vzťahuje sa na ňu Ústavou SR garantované právo na ochranu majetku a je úplne jedno, či prostriedky na jej kúpu pochádzali z prostriedkov vybratých na poistnom, alebo od pratety matky strýka otcovho deda riaditeľa poisťovne.
Čo ma ale na celej veci zaujíma najviac, je dôvod pre tento návrh. Prečo minister navrhuje niečo, čo aj študent prvého ročníka právnickej fakulty jasne chápe ako porušenie základných demokratických práv a návrat do doby komunistického temna? Prečo navrhuje niečo, čo jednoznačne a už niekoľkokrát odmietli aj koaliční partneri SMERu? Prečo založil celú svoju stratégiu riešenia krízy v zdravotníctve (ktorá podľa neho nejestvuje, takže je vôbec divné, prečo treba prijímať nejaké stratégie) na krokoch, ktoré sú nerealizovateľné?
Nepoznám presnú odpoveď a keďže pán minister neposkytuje rozhovory, nemám sa ju ani odkiaľ dozvedieť. Môžem teda vysloviť len domnienku, že ide buď o čin zo zúfalstva, pod tlakom premiéra, u ktorého bol pán minister niekoľkokrát na koberčeku, alebo o prejav najčistejšieho komunistického zmýšľania vo vysokej politike od doby, kedy KSS opustila slovenský parlament.
Oboje je nebezpečné. Ľudia v zúfalstve sú schopní všetkého. A komunisti v záujme upevnenia svojej moci v štáte vlastne tiež.
