Otázkou je, či to odsúdeným nejako pomôže. Slovenský právny poriadok nepozná dokazovanie pomocou polygrafu a pre slovenské súdy toto nie je dôvod na revíziu procesu.
Už raz som o tejto kauze písal a tento test len potvrdil to, čo som písal už predtým: Nemusím veriť, že odsúdení sú nevinní, nemusím veriť ani tomuto testu. Nie je to totiž otázka viery, ale odôvodnených pochybností.
Levočské archívy, odvolané výpovede, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSFR z roku 1990 o 72 procesných chybách, nekonečné prieťahy v konaní, podivné rozhodnutia o neprípustnosti a likvidácii dôkazov, nejasná, či ľahko spochybniteľná identifikácia obete a nakoniec aj test na polygrafe vzbudzujú vo mne (ako laikovi) odôvodnené pochybnosti o vine odsúdených mužov.
Okrem týchto pochybností ale vyššie uvedené skutočnosti vyvolávajú aj nepríjemné otázky: Prečo sa dodnes nado všetku pochybnosť nedokázalo, že obeť je skutočne Ľudmila Cervanová? Prečo má niekto dodnes záujem na tom, aby za túto vraždu, ktorá sa možno ani nestala boli odsúdení práve títo šiesti muži? Prečo súdy odmietli nový dôkazový materiál, ktorý spochybnil pôvodný proces v jeho samotných základoch? A prečo bolo treba odsúdiť už odsúdených na vyššie tresty ako pôvodne, keď neexistuje žiadny nový dôkaz o ich vine, ktorý by sprísnenie trestu odôvodňoval?
Z laického pohľadu to vyzerá tak, že „bratrstvo kočičí pracky" niektorých vysokopostavených sudcov na Slovensku jednoducho nemôže pripustiť, že sa dopustilo justičného omylu takéhoto obrovského rozsahu a vzájomne si kryje chrbát, aby nevyšla najavo primárna objednávka komunistického režimu, ktorý na priamy príkaz Gustáva Husáka potreboval rýchlo „vyriešiť" tento prípad a ich profesionálne zlyhanie. Navyše bolo zrejme treba najväčších krikľúňov z radov odsúdených potrestať za ich nekončiacu snahu o očistenie vlastnej povesti a vyššími trestami im, ľudovo povedané, „zavrieť hubu".
V kontexte rozhodnutia Najvyššieho súdu v kauze advokátky Mešencovej, v kontexte policajnej rabovačky v kancelárii Ernesta Valka, v kontexte snahy MS SR o zrušenie Špeciálneho súdu, či kauzy Hedvigy Malinovej sa zdá, že spravodlivosť na Slovensku má riadne zhrdzavený meč a nepresné váhy.
To, čo ma v tejto situácii teší je, že sa začínajú ozývať samotní sudcovia. Najprv Jana Dubovcová na stránkach SME a dnes Peter Hrnčiar v .týždni. Evidentne tu ich kolegovia prekročili hranicu, ktorá viedla a vedie slušných, poctivých a profesionálne pracujúcich sudcov k tomu, aby sa verejne nevyjadrovali k problematike justície a advokácie. Cením si odvahu obidvoch menovaných, určite to nie je jednoduché a v dnešnej situácii to môže byť aj ohrozením ich profesionálnej kariéry. O to viac je to cenné a dúfam, že hlasov priamo z radov justície, od ľudí, ktorí vidia, ale boja sa hovoriť, pribudne. Justícia a s ňou celá spoločnosť to potrebujú ako soľ.
