O cestách a netradičnom patriotizme

Tou jedinou výnimkou bola ruina hotela Palace v Portoroži. Neviem prečo, ale pochopil som, že keby som na to mal peniaze (veeeeľmi veľa peňazí), mohla by to byť moja životná úloha, tomuto hotelu vdýchnuť nový život v starom lesku. Dokonale som si vedel predstaviť, ako by sa z chátrajúcej budovy, postavenej zrejme niekedy v prvej polovici minulého storočia, s napodiv úplne zachovanými štukami na fasáde, dal citlivou a pôvodný návrh rešpektujúcou rekonštrukciou vytvoriť ostrov, na ktorom by stále platili pravidlá zlatých rokov dvadsiatych – elegancia, štýl, luxus, solídnosť a dokonalý servis, spojený s osobným kontaktom s hosťami, slovom so všetkým, čo k takémuto hotelu patrí a čo dnes zrejme nachádza len jet set society v tých najluxusnejších hoteloch sveta. Ako sa občas pri mojich cestách presviedčam na vlastnej koži, tie ostatné hotely sú len, ako už písal Haley, továrne na klobásky. Ale keďže sa musím živiť prácou a časopis Forbes ma nezaradil nikde vo svojich rebríčkoch, môžem len dúfať, že táto krásna budova raz ožije a ten, kto ju bude rekonštruovať, bude mať podobnú predstavu, ako je tá moja. S najväčším potešením si tam potom pôjdem dať šálku čaju o piatej (samozrejme v patričnom oblečení a nebudú to sandále, od soli fľakaté šortky a staré tričko). Na viac totiž asi nebudem mať, ale to mi absolútne nebude vadiť, ak to ostatné bude tak, ako má byť. Inak, ako som povedal, nič extra ma po ceste nestretlo a tým som zase späť na Slovensku. Práve dnes som pochopil, že si jednoducho aspoň dočasne neviem predstaviť, že by som odtiaľto odišiel na dlhšie ako nejaký mesiac. Uvedomil som si, že ma neuveriteľne baví jazdiť tie isté trasy po Slovensku, lebo cesta síce môže byť tá istá, ale všetko okolo je vždy iné, vždy sa naskytne iný pohľad, človek si všimne iné veci a iné farby. Aj keď som čiastočne farboslepý (odborne sa to vraj volá znížený farbocit, čo znamená, že nerozoznáš tmavosivé kolieska na obrázku od tmavo-tmavosivých a namiesto sedmičky vidíš vojnu mravcov), zelenú vnímam až prekvapivo dobre vo všetkých jej nekonečných odtieňoch. Keď chodím po Slovensku, vždy znovu žasnem, ako dokážu v podstate malé zmeny osvetlenia, dennej doby, oblakov a ročného obdobia vykúzliť okolo Teba úplne inú krajinu. Minulú jeseň napríklad mimoriadne dlho držalo ihličie na smrekovcoch, inak opadavých, napriek tomu, že bolo najprv žlté, potom oranžové až nakoniec skoro hnedé. Keď k tomu primiešaš slnko v rôznej výške nad horizontom a nejaké tie mraky, mal som problémy občas nehavarovať a neskončiť ako Hrušínský vo filme Vesničko má středisková: „Pane doktore, Vy jste se zase kochal!“. Milujem napríklad situácie, keď sa na severnom obzore inak ťažkými mrakmi zatiahnutej oblohy náhle vyjasní. Máš pocit, akoby slnko svietilo zo strany, z ktorej normálne nikdy svietiť nemôže a tak krajina dostane úplne neskutočný ráz, farbu a skoro by som povedal až chuť. Alebo ideš okolo Vysokých Tatier, ďalšia nekonečná téma. Fantastický je napríklad pohľad, keď človek ide od Čertovice, v lete, asi okolo siedmej až ôsmej, je jasno a zapadá slnko. Ak sa trafíš do správneho času a počasia, odmenou sú oranžové Tatry s tmavou, skoro čiernou kosodrevinou, oranžovo-sivými skalami a oranžovými jazykmi minuloročného snehu. Úplne inak vyzerali dnes, zahalené do ťažkých mrakov a skoro som opäť havaroval, keď som si uvedomil, že vyzerajú, ako by ich niekto na vrcholkoch nahrubo natrel špinavosivou penou na holenie. A potom sú tu tie zábavné, poučné, alebo len jednoducho zaujímavé obrázky, ktoré do mojich ciest tiež patria. Či už sú to niekedy úplne neskutočné tváre starých ľudí, ktorí v nich majú celý svoj život alebo deti, ktoré behajú popri ceste a z ktorých zase mne behajú zimomriavky po chrbte (Preboha nemôžu sa hrať inde?!). Alebo skoro dadaistický pohľad na komín bývalého Texicomu v Ružomberku, kde sa pod chátrajúcim nápisom Texicom objavila úplne zachovalá skratka Bavlnárskych Závodov Vladimíra Iľjiča Lenina. Lenin večne živý... Smial som sa ešte pri výjazde z Ružomberka na druhej strane tohto pekného, ale strašne smradľavého mesta (nech mi obyvatelia prepáčia, úprimne ich ľutujem). Alebo pohľad na naozaj čierneho Róma idúceho úplne v pohode večer po kraji cesty a zrazu si bez najmenšej stopy rasizmu uvedomíš že ten človek má handicap naozaj spojený s farbou pleti. Tú jeho totiž v žiare reflektorov vidno podstatne horšie ako cmarové tváre miestnych bielych opilcov, ktorí majú tým pádom väčšiu šancu na prežitie svojej tackavej chôdze, alebo nedajbože jazdy na bicykli domov. Mohol by som pokračovať donekonečna, čo tým chcem ale povedať, že som hlboko presvedčený, že aj inde si človek vie nájsť takéto, alebo ešte fantastickejšie pohľady, atrakcie a zážitky. Len, ako hovoril Werich „tam jsem s nima nehrál kuličky“. Som doma tu a napriek všetkému som tu doma rád.