O jedných hodinách, jednej knihe a inom pohľade na svet

v jednej z mojich obľúbených brakových kníh – Hodiny bez pera. Veľmi jednoduchá a vcelku naivná zápletka, hovoriaca o prefíkanom hodinárovi, ktorý sa vďaka zvláštnym hodinám, prenášajúcim jeho myšlienky k vzdialenej mimozemskej civilizácii, stane „svätcom“ ma oslovuje znovu a znovu. Nie preto, že by som sa s týmto človekom personifikoval, alebo tak strašne túžil po kontakte s mimozemšťanmi, až tak simplexnou osobnosťou zase nie som. Ale napriek tomu ma tá základná myšlienka núti zamýšľať sa nad tým, čo by si o mne naozaj pomysleli nejakí ET’s, keby mohli možno len sledovať môj život a trochu i tie myšlienky. A už skoro 20 rokov, odkedy som tú útlu knižku čítal po prvý krát, sa možno aj vďaka nej snažím vidieť veci aj z druhej strany.
 Nie je to jednoduché, človek je v podstate veľký egoista, každý človek. Muži viac ako ženy, hovorí sa. Keď vidím svoju manželku ako sa stará, v podstate sama, o naše dve deti, musím s tým súhlasiť. Ale to teraz nie je dôležité. Čo chcem povedať je, že by sme sa všetci, nech sme akéhokoľvek pohlavia, mali pokúsiť vidieť veci aj akoby očami toho druhého. A nie preto, aby sa z toho stala póza – HA, ja sa pozerám na svet očami svojich spoluobčanov! Aj to je jedno z rizík tejto snahy, že si človek začne o sebe myslieť, aký je geniálny, veď on pestuje čistú empatiu, je spravodlivejší ako ostatní a má právo súdiť a hodnotiť. Aj tohto je treba sa zbaviť, a snahu orientovať radšej na pochopenie svojho okolia a trochu tej pokory. Netvrdím, že sa to dá vždy a s každým, na to je bohužiaľ tento svet a niektorí ľudia v ňom príliš zlý. Výsledkom môžu byť škaredé sklamania. Ale treba skúšať všade tam, kde má človek pocit, že by to mohlo vyjsť, kde by sa dôvera mohla vyplatiť.
 Čo z toho človek môže mať? Aká je odmena, keď sme teraz povedali, že pocit nadradenosti, teda jeden z najobľúbenejších ľudských pocitov, nie je „to pravé ořechové“? V knihe je to jasné a jednoduché, Nikolaj Anikejevič sa sám stane jedným z vyslancov mimozemšťanov na Zemi a ešte k tomu prakticky nesmrteľným. No čo zostane nám, reálnym ľuďom?
 Mne osobne tento postoj (filozofia je príliš silné slovo) poskytol neopísateľný pocit slobody. Akoby mi niekto otvoril hlavu a vpustil čistý vzduch. Človek sa zbaví väčšiny antipatií, a dokáže pochopiť motívy konania aj ľudí, s ktorými trebárs bytostne nesúhlasí. Ale pochopenie motívov konania ľudí je kľúčové, pretože je podľa mňa zásadný rozdiel v tom, či niekto nejakú myšlienku presadzuje z presvedčenia, alebo zo zištnosti. A práve hodnotenie ľudí len podľa ich činov a nie aj motívov, ktoré ich k činom viedli je podľa mňa jedným z problémov, na ktoré naša spoločnosť nielen dnes dopláca.
 Ak si človek navyše dovolí ten luxus, že prípadný pohľad z druhej strany prijme za svoj, lebo je náhodou lepší, má šancu pekne si obohatiť svojej vnútro. Keď si uvedomíme, že sme čím sme aj, a možno najmä vďaka ľuďom, čo nás obklopujú, čo nás vpustili do svojich životov a umožnili nám podieľať sa na nich, nezostane nám nič iné, ako urobiť to isté. Vpustiť ich do svojho života, nechať ich podieľať sa na ňom a obohatiť ho tak, ako ho nič iné obohatiť nemôže. A to je podľa mňa život. S ľuďmi, s priateľmi.
 Veď koniec koncov naozaj je všeobecne známe že,...