Akoby niekto tesne pred súmrakom zažal veľký filmový reflektor s gázou prehodenou pred žiarovkou. Tenkými oblakmi rozptýlené svetlo jemne ružovej farby, smerujúce zo smeru, odkiaľ slnko nikdy nesvieti, vyčarovalo z obyčajného pohľadu z balkóna neuveriteľne zvláštnu, skoro filmovú scenériu. Listy stromov sa v ňom olovene leskli, asfalt vyzeral ako práve stuhnutá láva a celú atmosféru dotváral jemný vietor, ktorý sa akoby na pokyn nejakého imaginárneho režiséra zdvihol spolu s týmto prízračným a predsa fascinujúcim svetlom. Zvláštny pocit, drobná radosť, ktorá poteší každého, kto sa snaží podobné momenty vyhľadávať a vie sa z nich tešiť.
Mňa však dnes napadla aj iná paralela...
Mali sme nedávno jeden problém so staršou dcérou. Bol som v zahraničí a tak jediné, čo som mohol urobiť, bolo vziať do ruky telefón a poprosiť o pomoc. A pomoci, nezištnej, kamarátskej a chápavej pomoci sa mi dostalo. Vďaka dvom ľuďom, ktorí neberú slovo priateľstvo na ľahkú váhu sa jeden vystresovaný otec mohol v oveľa väčšom kľude vrátiť domov, do situácie, ktorá bola nakoniec chvalabohu menej dramatická, ako sprvu vyzerala.
Poviete si: „čo už je na tom také mimoriadne? Bežná vec, načo o tom písať?“
Možno nič, ale v dobe, kedy sa všade šíri pocit, že tu vládne egoizmus, zahľadenosť do seba a riešenie si len vlastných problémov, som uvidel príjemné svetlo priateľstva. Svetlo poznania, že sú tu ľudia, ktorí z bežnej veci urobia radosť. Pre mňa, moju rodinu, možno aj pre vás. Svetlo veľmi podobné tomu dnešnému, ktoré aj z nich urobilo niečo nevšedné a blízke. Prajem vám vo vašom okolí čo najviac ľudí, ktorí sú niečoho takého schopní.
Ktosi raz povedal, že priateľ je človek, ktorému môžeš zavolať aj o štvrtej ráno ak to potrebuješ. Tí dvaja a zopár ďalších, ktorých rátam medzi svojich priateľov, dúfam vedia, že pre nich som a chcem byť tým, komu môžu zavolať aj o tej štvrtej ráno.
A ďakujem priatelia. Za ten kúsok nevšedného svetla v duši...
