- To nebol teplý vánok, čo za mnou prišiel cez okno?
- Nie. To som bol ja.
- Kde sú tvoje ruky teraz?
- Na tvojej šiji. Tasím tesáky.
- Bolí ma to? Vravím ti, nech prestaneš?
- Nie, pradieš a mrnkáš, že chceš viac.
- A ty vtedy čo povieš?
- Že mám na teba chuť.
- Hí, že sa nehanbíš!
- Nehanbím.
Ďalej nepočujem nič. Pekne to začalo, čo sa stalo? Niečo buchlo, poodchýlené okno. Už je to preč, škoda... Počkať?
- Ty si, ty, pozri, aká som červená.
- Si krásna.
- Hlupáčik.
- Si. A si mäkučká.
- Prosím?
- Áno, ako obláčik, vo vtáčom mlieku. Tie mám najradšej.
- Žasnem...
Cŕŕŕn. Telefón. Mal telefón? Nie, to je ten na mojom stole.
- Dobrý deň.
- ..........?
- Áno, áno, prídem hneď.
A už počujem len:
- Obláčik? Obláčik, kde si? Hľadám ťa. Blúdim po tebe...
Odišla som za kolegyňou. Ten hlas mi však stále krásne znie. Kto to bol? A príde ešte?
