Hm, taký som tu ešte nevidela, nie je náš. Ide ma starkázase kúpať? Tak prečo nie je voda napustená od rána v tej plechovejvaničke, čo ju nemám rada? Čudné.
Bežím ďalej, starkúteraz vidím pri ohrádke s mojimi tromi morkami. Mali sme ich desať, aledospelosti sa dožili len tri. Starká hovorila, že sú háklivé. Mali sme ich naverande, keď boli maličké. A svietila na ne lampa, aby mali teplo. Chodilasom ich stále pozerať, či majú čo jesť a piť. Aj som ich hladkala. A razsom jednu našla spať. Pichla som do nej jemne prstom, nech aj ona vstane, jepredsa deň. A slnko vysoko, ako starká vravievala, aj keď mne sa vysokonezdalo. Morka sa ani nepohla, tak som jej chcela pomôcť sa postaviť. Alenechcela stáť. Zakričala som na starkú: „Táto nechce stojkať! Asi ju niečobolí.“
Starká to prišlaskontrolovať a poslala ma preč. Povedala, že potrebuje niečo doniesť, nechsom poslušné dievča a idem to vziať. Tak som šla. Poslušná som bola. Keďsom sa vrátila, moja maličká pokazená morka tam už nebola. „Zase o jednumenej,“ rozmýšľala starká nahlas.
V to ráno, keď som si pri zoskoku z postele skororozbila nos a takmer spadla do hrnca s vodou, obrovský, bol ozajobrovský, som zbadala starkú pri ohrádke s morkami. Boli pekné, veľké,a už len tri.
Zakričala som „Dobré rá...Kde sú morky, starká?“ Nechápavosom sa pozerala do prázdnej ohrádky. „A čo je tá červená voda na zemi?
„Dobrý deň, ujoVlado, pozdravila som starkinho najmladšieho syna.
„Ahoj, Janka.“
„Čo to máte zachrbtom?“ Podišla som bližšie. „Veď je to, to je nožička mojej morky!“
„Janka, veď vieš, že naše morky boli už veľké. Budúz nich dobré rezne a polievočka. A..., počkaj! Neutekaj!,“nedopovedal.
Neskoro, prebehla som prednou záhradkou, takmer zlomilajednu zo starkiných milovaným gerbier a vyletela som z brány. Utiekla somdo lesa a veľmi som plakala. Krokodílie slzy sa mi kotúľali po lícacha náhlivo, pod tlakom vetra, stekali na moje oranžové tričkos gerberami. Kedysi som ho dostala od starkej.
Zabili mimorky!!! Táto myšlienka ma opantávalaa nútila ma bežať, aj keď som už nevládala. A mäso jesť nebudema nebudem!!
Bola som preč a strečkovala som až kým ma späť nezahnalhlad.
Bolo už čosi po dvanástej, keď som sa celá urevaná sospuchnutými očami vrátila domov. Nerozprávala som sa s nikým. Lebo mizabili morky. Boli mojimi kamarátkami. Zobkali mi z ruky a mňa kvôlinim pŕhlila žihľava, keď som ju v rukaviciach pre ne krájala.
Po pár hodinách ma to prešlo. Starká mi vravela, že to bolomrzko, že som ušla. A že sa o mňa báli. Aj ma to zamrzelo. Dohodlisme sa, že mame o tom nepovieme. Aby sa nebála, že starkú budem zlostiť.Morky som už nikdy nedostala.
Miesto rezňov som mala cestoviny s vajcom. A mäsododnes takmer nejem.
