Prehŕňamveci zo strany na stranu. V duchu sa najskôr čudujem, potom som rozčúlená. Zrazuzo mňa vypadne takmer milé ´Dobrý deň.´Skôr tiché ako milé, aby som to nedokrášľovala… Teta sa ma zľakne, odomknedvere a čo to dá maže hore po schodoch.
´Teta, ale ten nepríčetný pohľad nepatril vám´,myslím si. Neskoro, sme v dome noví a o povesť som sa nám práve postarala…
Tak, to bysme mali, aspoň už na mňa neleje. Idem unavená hore schodmi, výťah tu nemáme. Kýmsa doplazím v mokrých topánkach na tretie, mám čas rozmýšľať. Ako je to možné,že sa mnou behom pár minút prehnalo toľko rôznych emócií?
Bol topekný deň, nebyť večerného dažďa a tej mojej porantanej kabelky. Najväčšej nasvete. A to má len cca 20x10x7 cm! Bojím sa kúpiť si väčšiu, fakt mám starch. Nedajbožeby ma pri toľkom hľadaní potom chytil amok. A keby tá chuderka teta šla náhodouvtedy okolo…
