Volala som domov, čo majú nové, veď žijem ďaleko od maminy a Tomáška. Zdvihol malý, a že:
´No?´
´Ahoj Tomáško, ja ti dám NO, takto sa dvíha telefón?´ Ale to už počul, že sa smejem. Pokračujem:´Tomáško, čo máte nové?´
´Nič.´
Puberta je ťažký vek, pomyslím si. A potom spustil:
´Jankaaaa, dostal som dnes štvorku.´
´Híí, a z čoho?´, lapám po dychu.
´Z matiky´, pokračuje znechutene naša nevyčerpateľná studnica ´prúšvihov´. Matematika je úhlavným nepriateľom nášho synátora už celé stáročia, vlastne odkedy chodí do školy. Živiť ho pravdepodobne budú jazyky, hovoríme si s mamou niekedy, keď nepočúva, alebo keď už nedajbože spí.
Pokračujem vážnym hlasom:´Tomáško, a nedá sa to nejako opraviť?´
A tu nastupuje pravdepodobne dopredu premyslená stratégia našej ratolesti:
´Ale dostal som aj dvojku.´, chváli sa.
´Naozaj?´, skrsne vo mne iskierka nádeje, že tie roky spoločne pri knihách neboli zbytočné, žeby predsa...
Teraz na mňa spustí nadšene:´Z matiky.´
Potichu a nanajvýš tajne omdlievam, ale pridŕžam sa stola,: ´Áno? Vidíš, že si šikovný chlapec.´
V duchu sa teším, že to hádam nebolo až také zlé, veď dva a štzri je priemer trojka, no, tie jazyky treba ozaj cibriť...premýšľam nad bratovou budúcnosťou.
Potom moju eufóriu zabije hláškou:´A dostal som aj štvorku, zo sloviny. Z diktátu´
´Čo?!´ Ani sa nestihnem nadýchnuť, keď ma ohromí príval slov:
´Ale Jankaaaa, ja sa prihlásim, hej?´
Presne vie, čo som chcela počuť. Potvora jedna. A takto odzbrojenú ma dnes môj dvakrát mladší brat nechal s telefónom v ruke len vyhabkať: ´Hm, dobre, Tomáško, daj mi mamu a bežkaj sa učiť.´
Mamina s úsmevom zdvihla slúchadlo, a že: ´Tak čo ségra, dýchaš?´Aj mňa takto dostal.´
Potvory, a mňa nechali podusiť sa vo vlastnej šťave, ani hnevať sa na neho neviem, dala by som mu modré z neba. Krpáň jeden prefíkaný. Tak teraz neviem, bude z neho psychológ, jazykár alebo politik...
