Užnikdy to nebude také, ako keď som bola malé dievčatko. Kučeravá neposednáblondínka, v škôlke ma volali včielka Maja. Ja som chcela byť včielkaJanka, ale taká nebola. Keď som bola staršia, hovorili mi Slniečko, asi prezvonivý smiech a ešte stále blonďavé vlásky. Deti nemajú starosti, pretoprinášajú do života toľko svetla. A ľudia sú k nim milí. Tí malítvorčekovia, ktorí vás zaskočia otázkou. Vy na ňu odpoviete, nasleduje „Prečo?“A potom ešte dvadsať krát. Na mňa takúto trpezlivosť mala moja starká.Chodila som tam veľmi rada, každý víkend sme s maminkou cestovávaliz Popradu do Martina. Spolu sme gazdovali v starkinej drevenici celéleto a na zimu chodievali do mesta.
Keď som vyrástla,starká nám ochorela a bola slabšia. Ja som sa odsťahovala, najprv doLondýna, potom do Bratislavy, neskôr do Paríža. Návštev bolo menej, ale vždysom za našou dobrou starkou zašla, keď som bola na Slovensku.
V Parížisom bývala len chvíľu, keď som si po návrate z práce našla na telefóneodkaz, že mám okamžite zavolať domov. Najprv mi napadlo, že mame prišlo smutnoa chce ma počuť. Smutno jej bolo. A veľmi. Povedala len: „Janka,starká nám včera v noci umrela.“ Dlho bolo ticho. Na oboch stranách.Nevedela som, čo povedať. Presťahovaná som bola len asi dva alebo tri týždne.Na čo dať posledné peniaze? Dilema, cesta domov alebo zaplatím pohreba budem za starkú páliť sviečky v Paríži? Vyhral rozum a ja somostala. Bola som jej najobľúbenejšie vnúča, ale na pohrebe ma rodina nevidela.Pochovali ju k starkému, ktorého som nikdy nepoznala, na Národný cintorínv Martine.
Náš Tomáško malvtedy asi sedem rokov a slovo „smrť“ si nevysvetľoval vôbec nijako.Maminka mu vysvetlila, že „naša starká sa zmenila na hviezdičkua odteraz sa na nás zhora stáledíva.“ Pre veľký vekový rozdiel medzi nami dvomi on si pamätal starkú akostarú, chorú a častokrát aj nespokojnú ženu. Pre mňa je naša starkáčlovekom, ktorý mal na mňa vždy čas, rozumeli sme si, raz mi ona dala vymiešanéžĺtko s cukrom, inokedy som jej ja držala vlnu, aby z nej mohla namotaťklbko. Spolu sme chodili na huby, na jafury, ako v okolí Martina nazývajúčučoriedky, na žihľavu pre kačiatka, varili psovi. A pestovali gerbery,jej najobľúbenejšie kvety. Bol ich celý záhon. Pominuli sa s ňou.
Starká, ďakujem Ti za všetkuTvoju dobrotu a lásku, ktorými si ma roky zahŕňala. Aj ja by som chcelabyť taký Človek, ako Ty. Myslím na Teba každý deň. Ľúbim Ťa.
