7:08, nie, nepočujem, ako šramotí v kuchyni, to sa mi len sníva. 7:15 a Modrý kostolík odbíja štvrť na veľa. Naozaj tam musím ísť, aj dnes. Prečo sa to nedá z domu, veď slovníky tu mám... Ten turniket, od prvého dňa mi bol nesympatický, každú sekundu mi nezráta. Viem, viem, v trhovej ekonomike úkolová mzda je už len pre sezónnych zamestnancov, tí ostatní sú tu, tam, všade, tých 160 po 60 sekúnd mesačne. ale,.... ale. Šuchcem sa po kuchyni, mliečna káva v ruke, ako keď som bola malá. Mňam. Nejem, aj tak mi ráno nechutí. Beriem si svoj červený plastový desiatníček, desiatovník, desia-niečo do vaku stále iba s natrošku otvorenými očami. Darmo sa na mňa slniečko už hodnú chvíľu smeje, mne sa ešte nechce. Umyť, rýchly make-up a smer dvere.
Letím, hore schodmi, medziposchodie, potom dole inými schodmi a von na ulicu. Pol na ôsmu, opäť bim-bam. Je to pekná modrá, ten kostolík, mám ho rada. Napriek tomu som mu každé ráno chrbtom, zastávka aj parkovisko sú totiž opačným smerom. Dnes pôjdem autobusom, možno niekoho známeho uvidím a poteším sa. Pri čakaní na MH-doľavu žiadna známa tvár, ale v práci ich už bolo neúrekom, tak som rada. Opať. To sa samo. To ten Samo so Satom.
