Je všeobecne známe, že práca s ľuďmi je najťažšia. Isto mi dajú za pravdu všetci lekári, zdravotné sestry, psychológovia atď., kde sa častokrát sami udivujú nad tým, ako pohotovo musia riešiť rôzne situácie, ktoré nemusia mať veľa spoločného ani s ich zamestnaním. Aj v povolaní učiteľa je to zložité. Skĺbiť dohromady približne tridsať rôznych pováh, názorov, nálad a zaujať ich natoľko, aby nadobudli kladný vzťah k danému predmetu, aby mali raz všeobecné vzdelanie, je maximálne náročné. Netvrdím, že manuálne činný človek to má o niečo ľahšie, každý sme si strojcom svojho šťastia (i profesie), ale prečo sa potom zbytočne degraduje vysokoškolské vzdelanie a vôbec povolanie učiteľa? Veď o chvíľu to bude znieť priam vtipne (ak už aj neznie), ak niekomu poviem, že som začínajúca mladá stredoškolská učiteľka.
Už aj moji prváci sa ma raz na hodine opýtali, či mi stojí za takýto plat „žrať si nervy“ s pubertiakmi. V osemnástich, keď som sa rozhodovala, ktorou cestou sa pôjdem poberať, priznám sa, nerozmýšľala som veľmi nad platobnými pomermi. Len som si chcela splniť svoj detský sen. A splnila som si ho. Učím len jeden rok, žijem sama, a tak mi plat začínajúceho učiteľa v podstate vyhovuje. Ale čo neskôr? Kedy si budem môcť dovoliť vlastné bývanie či vysnívanú dovolenku tak, aby sa to neodzrkadlilo automaticky na mojom živobytí?
V mnohých iných krajinách je predsa toto povolanie významovo i finančne ohodnotené. Mnohí sa zabudli pozastaviť nad tým, že sme to práve my, ktorí majú zároveň vplyv na našu mládež. A tiež nad tým, že je to povolanie, v ktorom je možné dohromady spojiť niekoľko profesií naraz. Veď samotná definícia vyučovania znie: “Je to zámerné a systematické pôsobenie učiteľa na žiaka s cieľom vštepiť mu isté vedomosti, zručnosti, návyky, spôsoby správania a osobných vlastností v súlade s požiadavkami spoločnosti.“ Nie je to dosť veľa na jedno povolanie štátom neocenené? Učitelia sa predsa snažia vytvárať si vzájomný vzťah so študentmi, snažia sa prehlbovať ich vzájomný vzťah medzi sebou, a tiež sa im snažia pomôcť raz sa uplatniť v živote.
Skutočne si nedovolím podceňovať prácu individualistov sediacich celý deň pri počítači vo firmách, ktorí zarábajú aspoň dvakrát toľko ako my, ale prečo sa učiteľ pracujúci s kolektívom, nemôže posunúť aspoň na ich úroveň? Potom sa snáď nebudú riešiť otázky, že na školách máme geriatriu (prepáčte mi, prosím, všetci dôchodcovia, ktorí ostávate na školách a neuvoľníte tak miesto tým, ktorí by aj chceli učiť), že mnohí mladí ľudia odchádzajú do zahraničia robiť upratovačky, záhradníkov, lebo jednak nemajú prácu alebo preto, že sa im tu jednoducho neoplatí ostať. Stretávam sa s názormi svojich rovesníkov, že by ich práca učiteľa bavila a vedia si ju predstaviť, ale za takýto smiešny plat určite nie.
Pomaly už nadobúdam dojem, že samotný vyučovací proces už ani nestačí. Byť učiteľom neznamená „len“ učiť. Staňte sa ním a budú od vás vyžadovať aktivity na úkor školy. Že pôjde o výborné zvýšenie platu? S tým nerátajte...kdeže! Nik sa vás však neopýta, či samotné prípravy na hodiny a vyučovanie je pre vás, začiatočníka, náročné. No, vrátim sa späť k myšlienke, ktorú som v tomto článku chcela rozvíjať. Snáď sa raz štát a naša mládež pozastaví nad tým, čo všetko pre nich robí učiteľ a budú si ho vážiť.
Áno, každý sa môže rozhodnúť inak a vybrať si iné povolanie...aj ja môžem spájať kábliky do počítačov niekde v ČR za rovnaký (ak nie vyšší plat), ale neštudovala som na VŠ preto, aby som sa raz musela rozhodnúť inak... Šťastie mám v tom, že učím veľmi rada (článok o študentoch som už napísala, tak sa nebudem opakovať)
Snáď sa situácia zlepší, snáď bude raz naša profesia dostatočne ocenená...ak už nie štátom, tak aspoň študentmi, ktorí nám za našu prácu poďakujú. A toto bude na nezaplatenie!
