V autobuse...

Situácia, ktorú teraz popíšem, je do istej (asi aj veľkej) miery spojená s ujom šoférom. Opíšem vám cestu z Košíc do Bardejova, aj keď tá hlavná trasa v mojom príbehu sa bude týkať cesty z Prešova do Bardejova. Stala som sa svedkom vytvorenia vzťahu a s úsmevom na tvári, že som to celé mohla sledovať, sa vám teraz s týmto mojím zážitkom môžem pochváliť.
Nastúpila som teda do autobusu v Košiciach a dúfajúc, že mi cesta rýchlo ubehne, som sa ponorila do sveta, v ktorom som už bola minimálne v mojej bardejovskej posteli. Sadla som si dozadu, takže mi nik z nastupujúcich v podstate neunikol. A teda ani hrdinka tohto príbehu. Keďže som jej meno nezaregistrovala, budem ju volať Zuzka. Miesto v buse sa jej už neušlo, stála pred mojím sedadlom a dívala sa cez špinavé sklo von na stekajúce kvapky dažďa. Bola trochu zamyslená, ale to bol takmer každý, kto nastúpil. Výnimku tvorili len dve stredoškoláčky, ktoré sa stali stredobodom pozornosti a chichúňali sa nad každým ich zážitkom zo školy, no najmä mali obrovskú zábavu z ohovárania svojich učiteľov. Napadlo mi, či aj moji študenti ma na ceste domov takto slovne vykrúcajú z každej svetovej strany, ale to sa mi práve nechcelo riešiť.
V Prešove ľudí pribúdalo viac a viac a medzi nimi aj on, druhý hrdina príbehu –nazvem ho Martin. Martin ostal stáť asi v strede autobusu, ale hneď, ako Zuzku zaregistroval, zavolal na ňu a namiesto verbálneho pozdravu sa usmial a zamával jej. Zuzka zbystrela a zakývala mu. Medzi nimi bolo niekoľko postáv, pre tento príbeh nedôležitých, stáli tam len ako divadelné kulisy či ako múr, ktorý oddeľoval našich aktérov. Dívali sa na seba a robili grimasy, čím naznačovali, že sa k sebe asi nedostanú. Bolo teda evidentné, že sa poznajú, ale nevedela som bližšie určiť, aký vzťah je medzi nimi. Frajeri? Kamaráti? Spolužiaci zo strednej...?Martin to vymyslel celkom rafinovane a Zuzke zavolal na mobil. Počula som len jej odpovede a žiadne náznaky toho, že majú bližší než kamarátsky vzťah.
„Áno, ahoj...Veru, dlho sme sa nevideli...Čo? Idem zo školy...Darí sa mi celkom dobre, dnes som urobila zápočet...A ty? Bože, toľko ľudí nastúpilo už v Košiciach, stojím celý čas, ale vydržím...hihi...Čo? A ako sa chceš ku mne prepchať? No, to som zvedavá....Hej, aj mne je to vtipné, že sa vidíme a voláme si...Dobre, tak ťa čakám...Vieš, kde som...hihi...“
Zuzka sa s úsmevom na tvári dívala na Martinove pokusy dostať sa k nej.
„S dovolením, s dovolením....,“ ozvalo sa asi päťkrát, kým sa dostal k Zuzke. Situácia ako vystrihnutá z romantického filmu, ale aj tie asi vychádzajú z reality...
„Konečne, ahoj Zuzi...“, usmial sa Martin a dal jej bozk na líce. Takže mi to bolo jasné, kámoši...Nenechala som sa rušiť stupňovaným teenagerským posmeškom a ako diváčka som ich napätie vytvárajúce sa medzi nimi priam hltala.
„Tak, čo, ako sa ti darí?“ Spýtala sa ho Zuzka. „Nevidela som ťa asi mesiac...ani sa neozveš...“
„Počul som, že máš frajera...Chodíš s Lukášom?“ Martin sa akoby vyhol jej malému karhaniu, aby o nej zistil pre neho asi tú podstatnú informáciu.
„Aha, no...hej, chodili sme spolu...Už nechodíme...“, povedala a pozrela sa na Martina akoby s pocitom katarzie...Proces vytvárania vzťahu sa teda mohol začať. Martin, evidentne spokojný so zistenou informáciou mohol Zuzku dobýjať.
„Môžem ťa pozvať na kávu...napríklad... zajtra?“
„Jasné“, usmiala sa a trochu rozčarovane sa práve pozrela na mňa (asi registrujúc môj napnutý sluch, až mi bolo trošku trápne z môjho precízneho sledovania ich vývinu)
Počas ich rozhovoru šofér náhle zabrzdil a postávajúci ľudia sa razom dostali do (ne)príjemnej situácie, kedy narážali do ľudí pred nimi. Niektorí sa stihli udržať, niektorých zadržali iní. Zuzku zachytil Martin a tento okamih bol asi osudným. Odvtedy už Martin Zuzku nepustil. Držal ju v objatí celú cestu domov. Už bez slov...Len v nežnom objatí zaláskovaní jeden druhým. Videla som len Martinovu tvár, keď na jeho pleci bola Zuzkina kučeravá hlava. Zatvoril oči a asi si ešte stále neuvedomoval, čo sa práve stalo.
Možno práve takýto počin uja šoféra spôsobil, že sa už od seba neodtrhli, že si spečatili svoje sympatie aj týmto krásnym gestom ako je objatie. Usmiala som sa. Bola som toho svedkom...
Z autobusu vystúpili už ruka v ruke, každý ponorený do seba i do myšlienok toho druhého. Odvtedy som ich nevidela. Netuším, či ich láska stále trvá. Snáď áno. A snáď v SAD smerujúcej z KE do BJ ich už vidí ktosi iný. A možno si tiež povedal, že autobus je isto ich osudovým prostriedkom, pretože sa od seba neodtrhnú...Kiežby...
Občas je dobre, ak sa ujo šofér ponáhľa domov na ten zápas či teplú večeru, aby dával dokopy dve duše. Možno práve preto vtedy tak prudko zabrzdil...