A keďže ma milý príbeh nenapadal, písala som to, čo sa mi samo tislo pod ruky a ani neviem ako, ale zrazu to bolo v počítači, a zrazu som stáčala uložiť.
Skúšali ste už niekedy karaoke? Ak si odpovedáte áno, tak mám ďalšiu otázku: Je to taká zábava ako to aj vyzerá? No a ak si odpovedáte nie, tak potom vravím: ani ja. Ale plánujem. S kamarátkou sa na to dôkladne pripravujeme. Napísali sme si zoznam pesničiek, ktoré chceme spievať. Našli sme si karaoke verzie a učíme sa texty. Vlastne vôbec nevieme, či karaoke v tom bare, ktorý má nad vchodom velikánsky nápis KARAOKE, býva každý týždeň, alebo či sa treba nejako nahlásiť, alebo či majú v tom ich zozname pesničky, pre ktoré sme sa rozhodli my...Ale to nás nejako netrápi:D. proste sme sa rozhodli spievať a tak spievať aj budeme. Keby aj uprostred námestia. Viem, že my sme toho schopné. No nič z tohto neznamená, že vieme spievať dobre. Možno celkom obstojne. Ale nikto nikdy nepovedal, že na karaoke(poprípade na námestí) nemôžu spievať amatéri. Práve naopak.
Už vlastne ani neviem ako sme k tomuto nápadu prišli, ale tak sa nám to páči, že sa tejto téme venujeme už skoro týždeň. Voláme kamarátov, nech sa tiež prídu zasmiať, nahovárame ich nech po nás hádžu plyšákov. Nevieme, či náš karaoke večer vyjde tak ako to plánujeme, no to nás dnes netrápi. Teraz je naším hlavným problémom, že sa nám nedarí naučiť sa pesničku Girls just wanna have fun od Cyndi Lauper, alebo to, že si nie sme celkom isté, či vyspievame Dancing queen od ABBY.
Teraz vážne neviem povedať, či sme sa zbláznili, alebo je to úplne normálne... No dobre úplne asi nie, ale normálne by mi stačilo. A ak to normálne nie je vôbec, nejako sa s tým zmierim. Ak to nie je normálne, proste si ľudia budú musieť zvyknúť, že normálne nie sme.
Ako vtedy, keď sme sa jedného piatkového večera rozhodli fotiť pri osvetlenej fontáne. Nevadilo nám, že po nás všetci pozerali. Dokonca sme zastavili nejakých chlapcov, aby nám spravili spoločnú fotku. Boli milí a odfotili nás. A preto by som sa im aj touto cestou chcela poďakovať za fotku a aj za to, že práve jedli nejaké hamburgery a tak sme mali foťák trošku zašpinený kečupom. No nič to. Aspoň sme si z toho zobrali ponaučenie: „Nikdy nechci od niekoho kto práve je, aby ťa odfotil!"
Tak takto si my žijeme. Nie normálne, ani nie obyčajne, a rozhodne ani nudne. Preto som rada, že mám moje kamarátky s ktorými sa ja veru nenudím. S ktorými si na narodeniny pečieme torty a s ktorými sa smejeme na vtipoch, ktoré nik iný nechápe. Kamarátky, ktoré by nemohli žiť bezo mňa a ja by som nemohla žiť bez nich. Kamarátky, ktoré musím sponzorovať, keď ony nemajú peniaze (ale nakoniec mi ich vždy vrátia). Kamarátky, s ktorými sa môžem rozprávať o všetkom, no zároveň im nemusím povedať, nič a predsa to chápu.
Single ladies, thank you. :-*
Pôvodne som si sadla za počítač s nápadom, že napíšem nejaký milý príbeh. Ale nie vždy všetko vyjde podľa našich predstáv...
Tak vzniklo to, čo vzniklo...
