Zvláštne ako nám náhoda privádza do cesty ľudí, ktorých musíme stretnúť. Ľudí, ktorí nás nútia rozmýšľať nad vecami, ktoré nás trápia, no neriešime ich. Pretože... tak je to jednoduchšie... Dnes som takouto nevyhnutnou náhodou narazila na pána vo vlaku. Veľmi milý. Pražááák. Vracal sa s Košíc, zo svadby svojho 20 ročného vnuka. Už bol dokonca pradedom. Pretože osud nevychádza vždy tak ako plánujeme.
I could really use a wish right now....But whatt would I wish for?
„Vyhrala si raňajky s Václavom Havlom." „Prosííím??? Ako? To čo?..." „No tak ako bolo sľúbené." „Hej...dobrý vtip..." „Naozaj. Vyhrala si raňajky s Václavom Havlom." Neverila som. Neverila som, keď som vyhrala a neverila som ani keď som cestovala do Bratislavy. Teraz už chápem prečo som neverila...
Tá záplava modrej v jeho očiach. Ten krásny úsmev. Ten pohľad, ktorý naznačuje, že tento okamih je iba náš. Pohľad, ktorý ma núti pozerať sa priamo do jeho očí. Pohľad, pri ktorom sklápam zrak. Vraj vyzerám hanblivo. Ten pohľad bol v tej chvíli upriamený iba na mňa. Vtedy bol môj a chcel aby som ja bola jeho. No nemôžeme mať všetko čo chceme.
Viem, že všetci máme určite rôzne názory na to, kedy prežívame najšťastnejšie roky nášho života, no ak by sme si mali spomenúť, na to bezstarostné, šantivé, večne slnečné obdobie, dokonca aj počas dažďa, zhodli by sme sa v tom, že detstvo bolo skvelé. Keď sme mali 5 rokov a chodili do škôlky...
Svet.... Svet je zlý. Svet je krutý. Svet sa nestará o to, čo a ako by sme chceli. Svet si ide po svojom. Nie netvrdím, že nemám svet rada... Len...konštatujemJ.
Predstavte si moju, skoro každodennú situáciu. Ste predavačka- brigádnička v obchode s oblečením v nákupnom centre. Každý deň sa tam nudíte až do ôsmej, aj napriek tomu, že po šiestej tam nie je ani nohy. Už, už zaspávate keď v tom vojde zákazník. Mladý chalan, len o trošku starší od vás...
