Takže raňajky s Havlom...Len tak si jeden obyčajný štvrtok odskočím na raňajky do Bratislavy. Počas cesty, počas stredy a štvrtku som chcela opustiť Liptovský Mikuláš. Chcela som aspoň na chvíľu prestať myslieť na zhon okolo stužkovej. Na to čo všetko treba vybaviť a ako málo času na to máme. Chcela som snívať o veľkých veciach, o veľkom mužovi, o veľkom meste. Mala som veľké očakávania a veľké nádeje.
Do vlaku som nasadala s pocitom... Vlastne ani neviem s akým pocitom. Cítila som vzrušenie, strach, cítila som, že sa môže stať úplne všetko.
Z vlaku som vystupovala s rovnako zmiešanými pocitmi. S úsmevom na perách, nádejou v pohľade a strachom vnútri. Takže ja, malé dievčatko z malého mestečka som bola vo veľkom meste kvôli veľkému mužovi (dobre BA nie je až také veľké mesto, ale oproti LM si myslím, že ju veľkým mestom nazvať môžeme).
Takže, vystúpila som z vlaku a vošla do mesta osvetleného len pouličnými lampami a svetlami áut. Inštrukcie ako sa dopraviť do Petržalky ku Katke, u ktorej som mala nocovať, som síce už mala, no na moju smolu som si nevedela zapamätať názov zástavky, kde vystupujem. Vystrašená a plná neistoty som nasadla do autobusu. Aspoň pohľad na osvetlený Bratislavský hrad ma trochu upokojil.
Keď som sa v zdraví dostavila ku Katke, zistila som, že akosi nie som sympatická jej kocúrovi Viktorovi. Bohužiaľ bol počas mojej krátkej návštevy vyhostený na balkóne, alebo v kúpeľni, pretože sa na mňa pokúsil zaútočiť.
Štvrtkové ráno bolo zaliate slnkom a s Katkou sme sa zberali na sľúbené raňajky s Havlom. Zvoní telefón. Katka dvíha. Chvíľu telefonuje. „Menšia zmena plánu. Najskôr sa naraňajkujeme a až potom príde pán prezident." Fajn. Znie to rozumne. Však pri jedle sa nemá rozprávať. (Tak?:D)
Samozrejme len pre poriadok na raňajkách so nemala byť sama., ale bolo nás kúsok viac ako som ja, či Katka predpokladala.
Prišiel Veľký Muž, na ktorého sme všetci čakali. A vlastne bol kúsok nižší ako sme čakali, no aj tak to je veľký muž.
Teda, prišiel, no vzápätí bol preč. A teraz tým nechcem povedať, že mi čas s ním tak rýchlo ušiel... Povedal pár viet, ktoré sme aj tak bohužiaľ všetky nepočuli kvôli kameramanom a fotografovi, ktorí ho obkolesili, podpísal pár knižiek, ktoré nám rozdali, spravila sa spoločná fotka a pán Havel bol preč. Tak asi preto som nemohla uveriť, že budem raňajkovať s Václavom Havlom...
Asi teda musím zatiaľ prestať snívať o veľkých mužoch a veľkých mestách a vrátiť sa k plánovaniu malej stužkovej, jednej malej triedy v jednom malom meste, no neprestávam snívať o veľkej zábave a veľkom dobrodružstve.
