Neviem, čo chcem. Neviem, či vôbec chcem niečo iné ako už mám, alebo ako mi život dáva.
Sklamanie sa zdá byť v dnešných dňoch moderné. Brusel je sklamaný zo Slovenska, deti z konca prázdnin, iní z nešťastnej lásky a ďalší z neúspešných pokusov prísť na to, čo sa to v ich životoch vlastne deje.
Mám teda byť aj ja sklamaná z toho, že neviem čo chcem? Z toho, že neviem čo ma čaká?
Tento rok nastupujem na vysokú. Budem študovať humanitné vedy, a keďže ľudia sú zvedaví, pýtajú sa, čo budem robiť keď to vyštudujem. Čím budem keď budem veľká :). A ja neviem odpovedať...
„when I was five years old my mom always told me that happiness was the key to the life. When I went to school they asked me what I want to be when I grow up. I wrote down happy. They told me I didn´t understand the task. I told them they didn´t understand the life."
A preto nie som sklamaná, z toho že im neviem odpovgedať. Nie som sklamaná, že na niektoré otázky neviem odpovedať ani sama sebe. Nie som sklamaná a ani takou neplánujem byť.
Stále je tu síce možnosť, že to sklamanie je predsa len fajn, keďže toľkých ľudí baví byť sklamanými. Kým neskúsim, nezistím:). Ale toto zistenie si nechám na neskôr. Momentálne si nechám moje ružové okuliare s nápisom „happy" a budem sa tešiť z čara nepoznaného.
Jedného dňa možno príde človek, ktorý mi podá čierne okuliare s nápisom „sklamanie" a ja ich možno prijmem s myšlienkou, že všetko raz v živote treba skúsiť, no možno poviem: „Ďakujem, neprosím! Už jedny mám." Uvidíme. Problém vyriešime, keď nastane.
