V roku 1989 som žila za hranicami Slovenska a možno aj preto môj pohľad na novembrové udalosti je trochu odlišný od toho, čo bežne počuť v našich médiách. Pád socializmu na Slovensku som vnímala totiž v kontexte toho, čo sa dialo v okolitých krajinách.
Wind of Change začal viať z východu
Pamätám sa, ako moja stará mama po nástupe Gorbačova k moci povedala: tento človek rozbije socializmus. A hoci sa toho nedožila a hoci sa jeho meno v našich médiách takmer ani nespomenie, mala moja stará mama (ako ostatne vždy), pravdu.
Z pohľadu človeka žijúceho vo vtedajšom západnom Nemecku a sledujúceho hlavne nemecké správy som novembrové udalosti vnímala ako priamy následok Gorbačovej Perestrojky, jeho otvorenosti voči Západu a jeho takmer priateľského vzťahu s Helmutom Kohlom. Ako sa neskôr ukázalo, práve vďaka nemu neboli novembrové udalosti v DDR násilne potlačené ruskými jednotkami stacionalizovanými na jeho území.
Tisícky trabantov a wartburgov, okupujúcich maďarsko-rakúske hranice v lete 1989, spustilo lavínu udalostí, ktorá sa nedala zastaviť. Otvorením maďarských hraníc 11. septembra dostala železná opona vážnu trhlinu, ktorá znamenala v konečnom efekte jej pád. Wind of Change visel vo vzduchu a rovnomenná skladba od legendárnych Scorpions sa stala neoficiálnou hymnou pádu Berlínskeho múru. Keď večer 9. novembra 1989 prekročili prví ľudia dovtedy prísne strážené prechody do západnej časti Berlínu, bolo jasné, že sa začína písať nová história Nemecka. A nielen Nemecka, ale celého východného bloku.
Slovo priateľa
Ešte stále však hrozilo, že sa v Berlíne bude opakovať československý augustový scenár z roku 1968. Ako sa verejnosť dozvedela omnoho neskôr, bola to hrozba viac než reálna. Helmut Kohl až po rokoch priznal, že v čase euforizmu z pádu múru a stoviek tisícok východných Nemcov na uliciach dostal dôverný telefonát od Gorbačova, ktorý mal správy o ohrození bezpečnosti sovietskych vojsk na území DDR. Ako hlava ZSSR by v situácii ohrozenia musel vydať príkaz na útok. Kohl sa mu však dal svoje slovo a zaručil sa, že sa sovietskym vojakom nič nestane a Gorbačov mu uveril.
Čo by sa bolo stalo, keby títo dvaja muži neboli mali k sebe dôveru? Čo by sa bolo stalo, keby na čele ZSSR stál človek typu Brežneva či Putina? Nevieme... ale vieme si to na základe histórie predstaviť.
„Mit Gorbatschow war es so, dass von Mal zu Mal die Stimmung besser wurde," povedal v nedávnom spoločnom vystúpení pri príležitosti oslavy pádu dnes už ťažko vekom poznačený Helmut Kohl. Nie náhodou sa ušlo bývalému sovietskemu prezidentovi v Nemecku pri príležitosti 20 rokov pádu Berlínskeho múru uznanie a ocenenie. Preto ma teší, že sa oslavy dostali aj do našich médií a popri vlastnom piesočku sme sa aspoň na chvíľu pozreli aj na pieskovisko globálnych dejín.
Ani my nie sme ostrovom
Keď sme pricestovali do Bratislavy v polovici novembra, vnímala som udalosti v uliciach ako prirodzený následok toho, čo sa dialo v iných krajinách. Vnímala som to tak, že rovnako ako nemalo Československo v roku 1968 šancu stať sa jedinou krajinou, ktorá prerazí železnú oponu a vymaní sa zo zovretia socialistických „priateľských" štátov, udalosti u nás v jeseni 1989 boli rovnako súčasťou vývoja v okolitých štátoch. Nakoniec, ľudia v Bratislave vždy sledovali ORF a sotva im mohlo uniknúť, čo sa deje... sotva si mohli nevšimnúť kolóny východonemeckých áut. Situácia bola skrátka na spadnutie a bolo len otázkou času, kedy to u nás prepukne.
Tým nechcem povedať, že postaviť sa na námestie a hlavne na tribúnu nevyžadovalo odvahu. Chcem tým len povedať, že „nikto z nás nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše..."[i] a že by sme na to nemali zabudnúť ani v dnešných dňoch, keď sa hovorí o zásluhách na novembrových udalostiach. Ak katolíci pripisujú zásluhy vtedajšiemu pápežovi, konzervatívci Reaganovi, tak kriticky zmýšľajúci ľudia musia uznať, že systém sa dá zmeniť len z vnútra a vietor zmeny začal viať z východu.
Pri oslave Novembra sa preto nedá nespomenúť meno Gorbačova - aspoň ako nechceme vyznieť ako do seba zahľadený národ v duchu cudzie (zásluhy) nechceme, svoje si nedáme.
[i] John Donne in Ernest Hemingway: Komu zvonia do hrobu
