Inšpirácia
Je vecou chuti a osobného názoru, že argumentácia, ktorú používam, je skôr rétorická ako logická. Robil som to už v minulosti a tak to robili mnohí iní vrátane Carla Sagana v Bledej modrej škvrne (Pale Blue Dot), E. O. Wilsona v Biofílii (Biophilia), Michaela Shermera v Duši vedy (The Soul of Sience) a Paula Kurtza v Prehláseniach (Affirmations). V Rozpletaní dúhy (Unweaving the Rainbow) som sa pokúsil vysloviť, aké máme šťastie, že žijeme, keďže absolútna väčšina ľudí, ktorí by mohli vzniknúť pri kombinačnej lotérii DNA, sa v skutočnosti nikdy nenarodí. Pre tých z nás, ktorí majú šťastie, že sú tu, som naznačil pomernú krátkosť ich života nakresliac laserovú svetelnú bodku krčiacu sa vedľa gigantického pravítka času. Všetko pred a za svetelnou bodkou je v tme mŕtvej minulosti alebo v tme neznámej budúcnosti. Máme ohromujúce šťastie, že sme v svetelnom bode. Nech je akokoľvek krátky náš pobyt na slnku, ak z neho premrháme čo len sekundu, alebo ak si sťažujeme, že život je fádny, prázdny alebo (ako pre dieťa) nudný, nemá sa to označiť ako bezcitná urážka triliónov nenarodených ľudí, ktorým nikto nikdy neponúkne možnosť života?
Mnohí ateisti povedali lepšie ako ja, že ak vieme, že máme len jeden život, má nám byť tým drahocennejší. Preto je názor ateistov na život potvrdzujúci a pozdvihujúci, preto nikdy nepodlieha sebaklamu, zbožným prianiam ani nariekajúcemu sebaľutovaniu tých, čo si myslia, že život im niečo dlhuje. Emily Dickinsonová raz povedala:
Že sa nikdy nevráti,
práve to robí život takým sladkým.
Ak odchod Boha zanechá medzeru, rozliční ľudia ju vyplnia rozlične. Môj spôsob obsahuje značnú dávku vedy, to je čestného a systematického zaujímania sa o hľadanie pravdy o skutočnom svete. Na ľudskú snahu pochopiť svet sa pozerám ako na modelárske podujatie. Každý z nás si vytvára vo svojej hlave model, predstavu sveta, v ktorom žijeme. Minimálny bol model sveta našich predkov, potrebný na ich prežitie. Simulačný softvér konštruoval a vyladil prírodný výber pre podmienky životného prostredia na afrických savanách: bol to trojrozmerný svet stredne veľkých materiálnych objektov pohybujúcich sa voči sebe pomerne strednou rýchlosťou. Ako neočakávaná prémia sa náš mozog ukázal schopným pojať do seba oveľa bohatší model sveta, ako bol ten priemerne utilitaristický, stačiaci práve tak na prežitie. Úžasné manifestácie tejto prémie sú umenie a veda. Dovoľte mi načrtnúť posledný obraz, aby som vám predviedol moc vedy pri otváraní mysle a uspokojení ducha.
Matka všetkých buriek
Jedno z najnešťastnejších divadiel na našich uliciach je dnes postava ženy zabalená do beztvarej černe od hlavy po päty, zazerajúca na svet cez úzku štrbinu. Burka (celotelový závoj so všitou čiapkou a sieťou zakrytým otvorom pre oči; nosia ho najmä ženy v Afganistane a Pakistane – pozn. prekl.) je nielen nástroj útlaku žien a pobožnostkárskeho potláčania ich slobody a krásy; je to nielen náznak výstrednej mužskej ukrutnosti a tragickej zastrašenej ženskej poddanosti. Chcem použiť úzku štrbinu v závoji ako symbol niečoho iného.
Naše oči vidia svet cez úzku štrbinu v elektromagnetickom spektre. Viditeľné svetlo je úzky prúžok jasu v rozsiahlom spektre tmy od rádiových vĺn na dlhom konci po gama lúče na krátkom konci. Šírka tohto prúžku sa dá ťažko odhadnúť, ale pokúsme sa o prirovnanie. Predstavme si gigantický bal čiernej látky, z ktorej je burka, a v ňom štandardnú štrbinu na pozeranie, povedzme asi jeden inch (= 2,54 cm). Dĺžka pásu látky nad štrbinou predstavuje krátkovlnovú časť neviditeľného spektra, pod štrbinou jeho dlhovlnovú časť. Aká dlhá je celá burka, ak sa mierkou prispôsobí jednoinchovej štrbine? Dĺžky, s ktorými máme do činenia, sú také veľké, že sa to dá ťažko znázorniť bez použitia logaritmickej stupnice. Posledná kapitola knihy, ako je táto, nie je miestom na sypanie logaritmov, ale verte mi, že ten pás látky by bol matkou všetkých buriek. To jednoinchové okienko viditeľného spektra je smiešne malé v porovnaní s míľami čiernej burky, reprezentujúcej neviditeľnú časť spektra od rádiových vĺn na leme sukne až po gama lúče na temene hlavy. Veda nám rozširuje okno na pozeranie. Robí ho takým širokým, že krycia čierna látka skoro kompletne padá a vystavuje naše zmysly osviežujúcej a povzbudzujúcej slobode.
Optické teleskopy používajú sklenené šošovky a zrkadlá na prezeranie nebies a čo vidia, sú hviezdy, ktoré náhodou vyžarujú v úzkej vlnovej dĺžke to, čo voláme viditeľné svetlo. Iné teleskopy „vidia“ v X-lúčoch alebo rádiových vlnových dĺžkach, a to všetko nám predkladá mnohotvárnosť nočnej oblohy. V menšom meradle môžu fotografické aparáty s vhodnými filtrami „vidieť“ v ultrafialovom svetle a produkovať obrázky kvetov, na ktorých sú neobvyklé škvrny a pásy, viditeľné len pre hmyz; vraj boli „dizajnované“ pre oči hmyzu a pre naše oči sú bez prístrojov neviditeľné. Oči hmyzu majú spektrálne okno vlnovej dĺžky podobnej nášmu, ale na burke mierne posunuté smerom dolu: sú slepé na červenú farbu, ale vidia lepšie ako my ultrafialovú – sú posunuté do ultrafialovej záhrady. „Ultrafialová záhrada“ bol titul jednej z mojich piatich vianočných prednášok pre Kráľovskú inštitúciu, vysielaných pôvodne stanicou BBC pod názvom „Dorastanie vo vesmíre“. Celá séria všetkých piatich prednášok je prístupná na www.richarddawkins.net, stránke Nadácie Richarda Dawkinsa.
Metafora úzkej štrbiny svetla, rozrastajúcej sa do úžasne širokého spektra, sa dá použiť aj v iných oblastiach vedy. Žijeme neďaleko stredu jaskynného múzea rozsahov, registrujúc svet zmyslovými orgánmi a nervovým systémom, vyzbrojenými na zachytenie a pochopenie len malého počtu stredných veľkostí, pohybujúcich sa strednými rýchlosťami. Doma sme uprostred predmetov veľkosti od niekoľko kilometrov (rozhľad z vrcholca hory) do desatiny milimetra (špička špendlíka). Mimo tohto rozsahu má ťažkosti aj naša predstavivosť a potrebujeme prístroje a matematiku – našťastie sa ľahko učíme používať ich. Rozsah veľkostí, vzdialeností a rýchlostí, ktoré vyhovujú našej predstavivosti, je celkom úzky prúžok na gigantickej stupnici možností od nepatrnosti kvantovej podivnosti na jej malom konci po einsteinovskú kozmológiu na veľkom konci.
Naša predstavivosť je beznádejne nedostatočne vyzbrojená na spracovanie vzdialeností mimo rámca prostrednosti, bežného pre našich predkov. Pokúšame sa zviditeľniť elektrón ako malú guľôčku, obiehajúcu okolo väčšieho zhluku gulôčiek, reprezentujúcich protóny a neutróny. Ale to vôbec nie je tak. Elektróny sa nepodobajú na malé guľôčky. Nepodobajú sa na nič, čo spoznávame. Nie je ani jasné, či výraz „podobá sa“ niečo znamená, ak sa pokúšame priblížiť sa vzdialeným horizontom skutočnosti. Naša predstavivosť ešte nebola vystrojená na preniknutie do susedstva jednotiek kvanta. Nič z toho, čo sa na škále veľkostí nachádza v týchto miestach, nespráva sa tak, ako sa má (podľa našich naučených predstáv) správať hmota. Neporadíme si ani so správaním predmetov, ktoré sa pohybujú rýchlosťou, ktorú by bolo možné označiť za pozornosti hodnú frakciu rýchlosti svetla. Zdravý rozum nás necháva v štichu, pretože sa vyvinul vo svete, kde sa nič nepohybuje veľmi rýchlo a kde nič nie je veľmi veľké ani veľmi malé.
Na konci chýrnej eseje Možné svety (Possible Worlds) napísal veľký biológ J. B. S. Haldane: „Takže teraz mám podozrenie, že náš vesmír je nielen podivnejší, ako si myslíme, ale podivnejší, ako si vieme predstaviť … Mám podozrenie, že na nebi a na zemi je viac vecí, ako snívame, ba viac, ako sa dá snívať v akejkoľvek filozofii.“ Mimochodom, zaujalo ma upozornenie, že chýrna Hamletova veta, použitá Haldanom, sa zvyčajne cituje so zlým prízvukom. Normálny prízvuk je na „vašej“:
Horácio, na nebi a zemi je viac vecí,
než si môže vaša filozofia vysnívať.
Tento verš sa často nečakane cituje v tom zmysle, že Horatio reprezentuje povrchných racionalistov a skeptikov. Niektorí vedci kladú taký prízvuk na „filozofiu“, že „vašej“ sa skoro stratí … „ako sa sníva vo vašej „filozofii“. Pre moju potrebu rozdiel nezaváži, ale druhá interpretácia berie už do úvahy Haldanovu „akúkoľvek“ filozofiu.
Douglas Adams, autor, ktorému je venovaná táto kniha, sa živil tým, že opis zvláštností prírodných vied hnal takmer do komédie. Nasledujúce riadky sú z tej istej improvizovanej reči v Cambridge v roku 1998, z ktorej som už citoval:
„Skutočnosť, že žijeme na dne hlbokej studne príťažlivosti na povrchu plynom pokrytej planéty, krútiacej sa okolo deväťdesiat miliónov míľ vzdialenej ohnivej nukleárnej gule, a myslíme si, že to je normálne, zrejme poukazuje na to, aká pochybná je naša perspektíva.“
To, čím iní autori románov science-fiction cielili na výstrednosť vedy, aby vzrušili náš zmysel pre tajuplnosť, využíva Douglas Adams na naše rozosmiatie; kto čítal Sprievodcu autostopára po galaxii (The Hitchikers Guide to the Galaxy), spomenie si, napríklad, na „pohon nekonečnou nepravdepodobnosťou“. Smiech je asi najlepšia odpoveď na niektoré čudesné paradoxy modernej fyziky; niekedy si myslím, že alternatívou by bolo plakať.
Kvantová mechanika, tento vyzdvihovaný vrcholný úspech vedy dvadsiateho storočia, zostavuje brilantne úspešné predpovede o reálnom svete. Richard Feynman udáva, že jej presnosť predpovede vzdialenosti je taká veľká, že odhaduje šírku Severnej Ameriky s presnosťou hrúbky vlasu. Tento úspech predpovede svedčí, že kvantová teória sa v určitom smere ukázala pravdivou; takou pravdivou, ako niečo, čo vieme s istotou, vrátane najjednoduchších faktov zdravého rozumu. No predpoklady, ktoré sa pri kvantovej teórii musia vysloviť, aby sa došlo k platným predpovediam, sú také tajuplné, že aj veľký Feynman poznamenal (existuje veľa verzií tejto vety; nasledujúca sa mi vidí najvýstižnejšia): „Ak si myslíte, že rozumiete kvantovej teórii … potom nerozumiete kvantovej teórii.“ Podobná poznámka sa pripisuje aj Nielsovi Bohrovi: „Koho kvantová teória nešokuje, ten jej nerozumie.“
Kvantová teória je natoľko čudesná, že fyzici sa radi utiekajú k jej paradoxným „vysvetleniam“. Utiekajú sa je správne slovo. David Deutsch obhajuje vo Fyzike poznania sveta (The Fabric of Reality, nemecký titul Die Physik der Welterkenntniss) takú formu kvantovej teórie, ktorá predpokladá existenciu „mnohých svetov“; pravdepodobne preto, lebo najhoršie, čo sa o nej dá povedať, je, že je márnotratne rozhadzovačná. Ako východiskový princíp stanovuje súčasnú existenciu veľkého a rýchlo rastúceho počtu vesmírov, ktoré sa o sebe dozvedia len cez úzku štrbinu kvantovo-mechanických pokusov. V niektorom z týchto vesmírov ja som už mŕtvy, v inom vy máte zelené fúzy. A tak ďalej.
Alternatívna „kodanská interpretácia“ je tiež úžasná – nie je márnotratná, je len otrasne paradoxná. Erwin Schrödinger ju svojou parabolou o mačke obrátil na satiru. Jeho mačka je zatvorená v debničke, opatrenej zabíjajúcim mechanizmom, ktorý sa spustí nejakou udalosťou kvantovej mechaniky. Prv než otvoríme vrchnák, nemôžeme vedieť, či je mačka mŕtva. Zdravý rozum nám hovorí, že mačka v škatuli musí byť alebo živá, alebo mŕtva. Kodanská interpretácia protirečí zdravému rozumu, tvrdiac, že prv než otvoríme škatuľu, existuje len pravdepodobnosť. Vo chvíli, keď škatuľu otvoríme, zrúti sa vlnová funkcia a ostávame tu s jedinou udalosťou: mačka je mŕtva, alebo, mačka je živá. Pred otvorením škatule nebola ani mŕtva, ani živá.
Pri „mnohosvetovej“ interpretácii tejto udalosti je mačka v niektorých svetoch mŕtva, v iných živá. Takéto vysvetľovania neuspokoja ani ľudský zdravý rozum, ani intuíciu. Chlapskejší fyzici sa o to nestarajú. Záleží im len na tom, či súhlasia matematické výpočty a či sa predpovede pri pokusoch splnia. Väčšinou sme príliš slabošskí, aby sme to mohli sledovať a pochopiť. Zdá sa, že potrebujeme akési zviditeľnenie toho, čo sa „skutočne“ deje. Počul som aj, že Schrödinger vypracoval svoj myšlienkový pokus s mačkou na dôkaz absurdnosti kodanskej interpretácie.
Biológ Lewis Wolpert je presvedčený, že bizarné aspekty modernej fyziky sú len špička ľadovca. Na rozdiel od technológie, veda znásilňuje zdravý rozum. (156). Obľúbený príklad: zakaždým, keď vypijete pohár vody, je veľká pravdepodobnosť, že ste do seba pustili aspoň jednu molekulu, ktorá prešla močovým mechúrom Olivera Cromwella. Je to vec teórie elementárnej pravdepodobnosti. Počet molekúl v pohári vody je oveľa väčší ako počet plných pohárov na svete. Takže zakaždým, keď máme pred sebou pohár plný vody, hľadíme na značnú časť všetkých molekúl vody, ktoré existujú na svete. Na Cromwellovi ani na močovom mechúre nie je nič zvláštneho. Nevdýchli ste práve do seba atóm dusíka, ktorý kedysi vydýchol tretí iguanodon naľavo od tej vysokej pravekej palmy?
Nie ste rád, že žijete vo svete, kde sú také vzťahy nielen možné, ale máte výsadu, že rozumiete ich príčinám? A môžete to verejne vysvetliť iným ako nielen váš názor alebo presvedčenie, ale ako niečo, čo sa budú cítiť povinní prijať, ak pochopia vaše uvažovanie. Toto je možno aspekt, ktorý mal na mysli Carl Sagan pri vysvetľovaní motívov svojej činnosti a keď písal knihu Démonom prenasledovaný svet: Veda ako sviečka v tme (The Demon-Haunted World: Science as a Candle in the Dark; za zmienku stojí nemecký titul prekladu: Drak v mojej garáži alebo umenie vedy odhaľovať nezmysly): „Nevysvetľovať vedu považujem za zvrátenosť. Kto je zamilovaný, chce to povedať celému svetu. Táto kniha je osobné vyznanie mojej celoživotnej ľúbostnej zápletky s vedou.“
Vývoj zložitého života, dokonca už len jeho existencia vo vesmíre podliehajúcom fyzikálnym zákonom, je úžasne prekvapujúci – alebo by taký mal byť čo už len z toho dôvodu, že prekvapenie je emócia a tá môže vzniknúť len v mozgu, ktorý je produktom práve tohto prekvapujúceho procesu. Potom to však dostáva antropický zmysel a naša existencia prestáva byť prekvapením. Rád by som zachoval dojem, že hovorím za svojich ľudských druhov, keď trvám na tom, že naša existencia je zúfalo prekvapujúca.
Zamyslite sa nad tým. Na jednej planéte, a možno na len jednej planéte v celom vesmíre, sa molekuly, ktoré normálne nevytvárajú nič zložitejšie ako kusy skál, spoja do zhlukov veľkosti skál a takej ohromujúcej zložitosti, že sa stanú schopné bežať, skákať, plávať, lietať, vidieť, počuť, ako aj chytať a jesť iné takto oživené zložité zhluky; v určitých prípadoch schopné myslieť a cítiť, niekedy aj zamilovať sa do iných zhlukov takejto zložitej hmoty. V zásade vieme, ako sa to všetko deje, ale vieme to len od roku 1859. Pred rokom 1859 sa to všetko videlo veľmi, veľmi čudesné. Dnes, vďaka Darwinovi, je to len veľmi čudesné. Darwin zdrapil okno burky a trhnutím ho otvoril pre prúd poznania, ktorého oslepujúca novosť a sila pozdvihnúť ľudského ducha nemali predchodcu – ak to nebol koperníkovský poznatok, že Zem nie je stredom vesmíru.
„Povedzte mi,“ spýtal sa raz veľký filozof dvadsiateho storočia, Ludwig Wittgenstein, svojho priateľa, „prečo ľudia hovoria, že pre človeka bolo prirodzené predpokladať skôr, že slnko sa krúti okolo Zeme, než že Zem sa krúti okolo Slnka?“ Priateľ odpovedal: „Nuž, pretože to vyzeralo tak, že Slnko sa krúti okolo Zeme.“ Wittgenstein pokračoval: „A ako by to bolo vyzeralo, keby sa bolo zdalo, že sa krúti Zem?“ Vo svojich prednáškach občas citujem tieto vety v očakávaní, že to poslucháčov rozosmeje. Miesto toho obyčajne ohromení mlčia.
V ohraničenom svete, v ktorom sa vyvíjali naše mozgy, sa skôr pohybujú malé predmety ako veľké, ktoré sa zdajú byť pozadím pohybu. Keď sa krúti svet, pohybujú sa predmety, ktoré sa zdajú veľké, pretože sú blízko – pohoria, stromy a budovy, ale aj sama pôda – dokonale synchronizovane medzi sebou a aj s pozorovateľom, ale inakšie vo vzťahu k nebeským telesám, ako sú slnko a hviezdy. Naše vyvinuté mozgy prenášajú ilúziu pohybu skôr na nebeské telesá ako na pohoria a stromy v popredí.
Vráťme sa k už spomenutému poznatku, že náš spôsob videnia sveta a príčina, prečo niektoré veci chápeme intuitívne ľahko a iné ťažko, súvisí s tým, že aj naše mozgy sú orgány, ktoré vznikli evolúciou: sú to počítače, ktoré sa vyvinuli, aby nám pomáhali prežívať v okolitom svete – chcel by som ho nazvať Stredným svetom – kde nie sú predmety, dôležité pre naše prežívanie ani veľmi veľké, ani veľmi malé; vo svete, kde veci alebo ticho stoja, alebo sa pri porovnaní s rýchlosťou svetla pohybujú pomaly; a kde sa s tým, čo je veľmi nepravdepodobné, dá zaobchádzať ako s nemožným. Okienko našej mentálnej burky je úzke, pretože nebolo treba, aby bolo pre prežitie našich predkov širšie.
V rozpore so všetkou vyvinutou intuíciou prišla veda s tvrdením, že čo do vzhľadu pevné predmety typu kryštálov a skál sa v skutočnosti skladajú temer úplne z prázdneho priestoru. Bežná ilustrácia znázorňuje atómové jadro ako muchu v strede športového štadióna. Najbližší atóm je už mimo štadióna. Aj najtvrdšie, najpevnejšie, najhutnejšie skaly sú potom „v skutočnosti“ temer celkom prázdne priestory, prerušované len nepatrnými časticami tak ďaleko od seba, že tieto priestorovo nezavážia. Prečo vyzerajú a cítia sa skaly také pevné, tvrdé a nepreniknuteľné?
Nejdem sa pokúšať o predstavu, ako by bol na túto otázku odpovedal Wittgenstein. Ako evolučný biológ odpovedám takto: Naše mozgy sa vyvinuli tak, aby pomáhali našim telám nájsť si cestu po svete podľa stupnice veľkostí, na ktorej sa nachádzali okolité predmety. Evolúcia nikdy neprebiehala smerom pohybu vo svete atómov. Keby to tak bolo, vnímali by naše mozgy aj skaly ako plné prázdnych priestorov. Svojimi rukami cítime skaly ako tvrdé a nepreniknuteľné predmety, pretože ruky nimi nemôžu preniknúť. Príčina nepreniknuteľnosti nesúvisí s veľkosťou a vzdialenosťami častíc, ktoré tvoria hmotu. Miesto toho má do činenia so silovými poliami, vlastnými tým ďaleko od seba ležiacim nepatrným časticiam „pevných“ látok. Našim mozgom osoží vytvoriť pojmy ako pevnosť a nepreniknuteľnosť, ktoré nám pomôžu viesť pohyby nášho tela po svete medzi predmetmi, ktoré voláme pevnými, a ktoré nemôžu zaujať viaceré naraz to isté miesto.
Na tomto mieste nezaškodí žartovné odbočenie – úryvok z Mužov, ktorí zízajú na kozy (The Men who Stare at Goats) od Jona Ronsona:
Toto je pravdivá historka. Je leto roku 1983. Generálmajor Albert Stubblebine III. sedí pri svojom písacom stole v Arlingtone, Virginia, a uprene hľadí na stenu, na ktorej visia jeho početné vojenské vyznamenania. Svedčia o podrobnostiach dlhej a úspešnej kariéry. Je šéfom tajnej služby armády Spojených štátov, velí šestnásť tisíc vojakom … Hľadí za vyznamenania, na stenu. Cíti, že musí čosi urobiť, hoci už len myslieť na to ho desí. Myslí na voľbu, ktorú musí urobiť. Môže ostať v tejto svojej kancelárii, alebo môže prejsť do susednej miestnosti. To má na výber. Už sa rozhodol. Ide do susednej kancelárie … Vstáva, vychádza spoza písacieho stola a kráča. Myslí na to, z čoho sa, podľa jeho mienky, skladá atóm? Z prázdneho priestoru! Zrýchľuje svoje kroky. Z čoho sa skladám ja? Rozmýšľa. Z atómov! Už skoro uteká. Z čoho je urobená stena? Rozmýšľa. Z atómov! Všetko, čo mám urobiť, je zlúčiť priestory … A generál Stubblebine narazí svojím nosom prudko do steny svojej kancelárie. Do hroma, myslí si. Je zmätený svojím opakovaným neúspechom prejsť cez stenu.
Čo s ním nie je v poriadku, prečo to nemôže urobiť? Možno má na starosti príliš veľa vecí a nemôže sa koncentrovať. Nepochybuje, že schopnosť prechádzať cez steny a predmety bude jedného dňa bežný nástroj v arzenáli tajných služieb. A keď to bude tak ďaleko – bolo by naivné predpokladať, že to bude znamenať príchod nového sveta bez vojen? Kto by sa chytal za prsty s armádou, ktorá ovláda niečo také? (Tento odsek je len v nemeckom preklade – pozn. prekladateľa.)
Na webovej stránke organizácie, ktorú teraz na dôchodku vedie so svojou ženou, je generál Stubblebine priliehavo opísaný ako „mysliteľ z debny“. Organizácia má názov “HealthFreedomUSA” a venuje sa „doplnkom (vitamíny, minerálie, aminokyseliny atď.), liečivým rastlinám, homeopatickým preparátom, potravinovej medicíne a čistej potrave (neznečistenej pesticídmi, herbicídmi a antibiotikami), bez vplyvu korporácií (prostredníctvom vládnych nariadení), ktoré by vám predpisovali dávkovanie a druhy liečby.“ Cenné telesné tekutiny sa nespomínajú.
(Užitočné adresy: www.healthfreedomusa.org/aboutus/president.shtml. Charakteristický portrét generála Stubblebina je na strane www.mindcontrolforums.com/images/Mind94.jpg)
Keďže sme sa vyvinuli v Strednom svete, intuitívne ľahko pochopíme vety ako „Ak sa dá generálmajor do pohybu, dochádza vzhľadom k strednej rýchlosti, ktorou sa on a iné predmety Stredného sveta hýbu, k nárazom na iné pevné predmety Stredného sveta, ako je napríklad stena, a k bolestivému zastaveniu jeho postupu.“ Naše mozgy nie sú vyzbrojené na predstavu, ako by to bolo byť neutrínom, ktoré prechádza cez stenu a nachádza sa pritom v rozsiahlych priestoroch, z ktorých sa stena „v skutočnosti“ skladá. Nevieme si ani len predstaviť, čo sa deje pri pohyboch predmetov pri rýchlostiach blízkych rýchlosti svetla.
Bez cudzej pomoci ťažko padne ľudskej mysli, školenej v Strednom svete, uveriť Galileimu, keď nám nahovára, že kanónová guľa a vtáčie pierko, naraz spustené z naklonenej veže, by naraz dopadli na zem, keby nebolo trenia vzduchu. V Strednom svete je totiž trenie vzduchu všadeprítomné. Keby sme sa boli vyvinuli vo vákuu, očakávali by sme celkom samozrejme, že kanónová guľa a pierko dopadnú na zem súčasne. Vyvinuli sa z nás zdomácnení ľudia Stredného sveta a to obmedzuje rozsah našej predstavivosti. Bez osobitného nadania či dobrého vzdelania nám okno v burke dovoľuje vidieť len Stredný svet.
Existuje smer, v ktorom ako zvieratá musíme prežiť nielen v Strednom svete, ale musíme byť doma aj v mikrosvete atómov a elektrónov. Nervové popudy, ktoré ovládajú naše myslenie a predstavy, závisia od aktivít v Mikrosvete. No žiadna akcia, ktorú konali naši divokí predkovia, žiadne ich rozhodnutie, nevyžadovalo pochopenie Mikrosveta. Keby sme boli baktériami, stále lomcovanými tepelným pohybom molekúl, bolo by to inakšie. Ako Strednosvetci sme však na zacítenie Brownovho pohybu príliš ťažkopádne masívni. Podobné je to s príťažlivosťou, ktorá natoľko ovláda naše životy, že vôbec nevnímame jemné sily povrchového napätia. Drobný hmyz tu vie obrátiť prioritu a povrchové napätie mu nie je cudzie.
Steve Grand sa v Stvorení: Život a ako ho zostrojiť (Creation: Life and How to Make It) uštipačne vyslovuje o našej posadnutosti hmotou. Máme sklon myslieť si, že len pevné, solídne „veci“ sú „skutočne“ veci. „Vlny“ elektromagnetickej fluktuácie vo vákuu sa nám zdajú „nereálne“. Odchovanci obdobia kráľovnej Viktórie si mysleli, že vlny sa môžu vytvoriť len v nejakom materiálnom prostredí. Také médium však nebolo známe, tak si ho vynašli a nazvali ho „luminiforným éterom“. „Skutočnú“ hmotu nachádzame primeranou svojmu chápaniu len z toho dôvodu, že naši predkovia sa vyvíjali tak, aby prežili v Strednom svete a tam je hmota veľmi užitočný konštrukt.
Na druhej strane aj ako Stredosvetci vidíme, že vodný vír je „vec“ s určitými charakteristikami skutočnej skaly, hoci hmota v ňom je v neprestávajúcom pohybe a stále sa mení. Na púšťovej planine v Tanzánii, v tôni Ol Donyo Lengaia, posvätnej sopky kmeňa Masajov, je veľká duna z popola jej výbuchu v roku 1969. Vietor jej dáva podobu kosáka a úžasné je, že celou ňou hýbe. Technicky sa takýto útvar nazýva barchan alebo kosáková duna a celá duna postupuje púšťou smerom na západ rýchlosťou okolo 17 metrov za rok. Zachováva si podobu polmesiaca a plazí sa v smere jeho rohov. Vietor navieva piesok miernym spádom nahor a keď jednotlivé zrnká piesku dosiahnu hrot hrebeňa duny, šmyknú sa dolu po strmšej vnútornej strane kosáka.
V skutočnosti je aj barchan skôr „vec“ ako vlna. Vlna sa zdanlivo pohybuje horizontálne po povrchu šíreho mora, ale molekuly vody sa pohybujú vertikálne hore a dolu. Podobne aj zvukové vlny idú od úst hovoriaceho k uchu počúvajúceho, ale nie sú to molekuly vzduchu: to by bol vietor, nie zvuk. Steve Grand prízvukuje, že vy aj ja sme skôr vlny ako trvalé „veci“. Pozýva čitateľa
… spomenúť si na udalosť z detstva. Sú veci, na ktoré sa jasne pamätáte, môžete to vidieť, cítiť, dokonca aj voňať, ako keby ste tam teraz znova boli. Nakoniec, raz ste tam boli, však? Ako inak by ste si na to mohli spomenúť? Ale teraz vybuchne bomba: neboli ste tam. Ani jeden atóm z tých, čo teraz tvoria vaše telo, nebol pritom, keď sa to stalo … Hmota tečie z miesta na miesto a momentálne sa zhlukuje tak, že vytvára vás. Nech ste čokoľvek, nie ste tá látka, z ktorej ste boli pôvodne vytvorený. Ak sa vám z toho nepostavia vlasy dupkom, čítajte to znova do tých čias, kým sa tak stane, lebo je to veľmi dôležité.*
(* Poznámka pod čiarou v nemeckom preklade: Niektorý čitateľ možno zapochybuje o doslovnej pravdivosti Grandovho tvrdenia pri pomyslení na molekuly kostí. Zmysel toho tvrdenia je však pravdivý: Človek sa podobá väčšmi vlne ako nemennej „veci“.)
„Skutočne“ nie je výraz, ktorému môžeme jednoducho dôverovať. Keby neutríno malo mozog, ktorý sa vyvinul v jeho neutrínových predkoch, povedalo by, že skaly „skutočne“ pozostávajú z prevažne prázdnych priestorov. My máme mozgy, ktoré sa vyvinuli v našich strednorozmerových predkoch, ktorí nemohli prechádzať cez skaly, a tak naše „skutočne“ platí pre „skutočnosť“, v ktorej sú skaly pevné. Nech je jeho mozog akýkoľvek, pre živočícha znamená „skutočný“ to, čo napomáha jeho prežívaniu. A pretože rozličné druhy žijú v rozličných svetoch, existuje znepokojujúca rôznorodosť „skutočností“.
Čo vidíme zo skutočného sveta, nie je neprikrášlený skutočný svet; je to model reálneho sveta, pristrojený a ustrojený údajmi našich zmyslov; je tak zostrojený, aby nám bol užitočný pri styku so skutočným svetom. Povaha tohto modelu závisí od druhu živočícha, ktorým sme. Lietajúce zviera potrebuje iný model sveta ako chodiace, šplhajúce alebo plávajúce zviera. Dravec potrebuje iný model ako jeho korisť, hoci sa ich svety čiastočne prekrývajú. Mozog opice musí mať softvér na simuláciu trojrozmernej spleti konárov a kmeňov. Mozog vodnej bzdochy hladinárky člnkovitej nepotrebuje softvér pre tri dimenzie, pretože táto žije na povrchu jazier v (dvojrozmernej) Plošine (podľa Romance o mnohých dimenziách, Flatland: A Romance of Many Dimensions Edwina Abbotta, anglického učiteľa a teológa z r. 1884) a nevie, čo je to výška predmetu. Softvér krtka pre model jeho sveta je upravený pre používanie pod zemou. Holý zemný potkan (Rypúš lysý, Heterocephalus glaber) má pravdepodobne softvér na predstavu sveta podobný krtkovmu. Ale veverička, hoci je hlodavec ako krt, má softvér pre svet skôr ako opica.
V Slepom hodinárovi (The Blind Watchmaker) a inde som špekuloval, že netopiere môžu „vidieť“ farby svojimi ušami. Model sveta, ktorý potrebuje netopier, aby lietal v trojrozmernom priestore lapajúc hmyz, musí byť veľmi podobný modelu lastovičky, ktorá stojí pred skoro tou istou úlohou. Skutočnosť, že netopier používa ozveny na identifikáciu premenných hodnôt vo svojom modeli, kým lastovička na to používa svetlo, je náhodná. Predpokladám, že netopiere vnímajú znaky typu „červená“ a „modrá“ ako znaky niektorých užitočných aspektov ozveny, napríklad akustickej odozvy povrchu; lastovičky vnímajú tieto znaky na základe krátkych a dlhých svetelných vĺn. Ide o to, že povahu modelu ovláda skôr spôsob jeho použitia, ako jeho priradenie určitému zmyslu. To je poučenie od netopierov: Na rozdiel od premenných hodnôt, ktoré sústavne zapríčiňujú zmyslové nervy, všeobecná forma modelu mysle je trvalá adaptácia na spôsob života zvieraťa, nie menej ako jeho krídla, nohy a chvost.
V článku o „možných svetoch“, ktorý som už spomenul, má J. B. S. Haldane zaujímavú poznámku o zvieratách, ktorých svet ovláda čuch. Všimol si, že psy vedia rozlíšiť dve veľmi podobné prchavé mastné kyseliny – kaprylovú a kapronovú – až do zriedenia jeden k jednému miliónu. Jediný rozdiel medzi nimi je, že molekulová reťaz kaprylovej kyseliny je o dva atómy uhlíka dlhšia ako reťaz kapronovej kyseliny. Haldane uzatvára, že pes pravdepodobne zoradí kyseliny „podľa ich molekulovej váhy na základe ich pachu, ako ladič zoradí pianové struny podľa tónov na základe ich dĺžky.“
Existuje aj ďalšia mastná kyselina, kaprinová, podobná predošlým, ale má v hlavnej reťazi ešte o dva atómy uhlíky viac. Pes, ktorý sa s ňou nikdy nestretol, nebude mať pravdepodobne s predstavou jej pachu väčší problém, ako my pri predstave zvuku trubky, ktorý je o jeden interval (tón) vyšší ako to, čo sme počuli predtým. Zdá sa mi celkom rozumným predpokladať, že pes a možno aj nosorožec vníma zmesi pachov ako harmonické súzvuky. Možno existujú aj neľubozvuky. Pravdepodobne neexistujú melódie, pretože tie sa skladajú z tónov, ktoré náhle štartujú a končia, a to s presným načasovaním, čo pri pachoch nie je dobre možné. Alebo možno ňuchajú psy a nosorožce vo farbách. Potom by pre nich platila tá istá argumentácia ako pri netopieroch.
Ani tu nie sú vnemy, ktoré voláme farbami, nič iné ako nástroje, používané našimi mozgami na označenie dôležitých rozdielov v okolitom svete. Vnímané zafarbenia – filozofi to volajú qualia – nemajú vlastný vzťah k svetlám rozličných vlnových dĺžok. Sú to vnútorné znaky, prístupné pre mozog, keď si vytvára model vonkajšej skutočnosti na rozlíšenie javov, ktoré sú pre dané zviera osobitne dôležité. V našom prípade a u vtákov sa tým myslí svetlo rozličnej vlnovej dĺžky. V prípade netopierov som uvažovalo plochách rozličných vlastností čo do odrážania ozveny, napríklad červená pre hladkú ligotavosť, modrá pre zamat a zelená pre drsnosť. Prečo by to v prípade psa a nosorožca nemohli byť vône? Schopnosť predstaviť si cudzí svet netopiera alebo nosorožca, vodnej bzdochy alebo krtka, baktérie alebo lykožrúta, je privilégium, ktoré nám zaručuje veda, keď šklbe čiernou látkou našej burky a ukazuje nám, pre naše potešenie, širší rozhľad po svete .
Metafora Stredného sveta, ten priemerne stredný rozmer predmetov, ktoré nám dovoľuje vidieť úzka štrbina pre oči v našej burke – platí aj pre iné stupnice a spektrá. Môžeme zostaviť stupnicu nepravdepodobností s podobne úzkym okienkom, cez ktoré prenikne naša intuícia a predstavivosť. Na jednom konci stupnice nepravdepodobností sú potenciálne udalosti, ktoré voláme nemožné. Zázraky sú udalosti, ktoré sú krajne nepravdepodobné. Napríklad tento: Soška madony by nám mohla zakývať rukou. Všetky atómy, ktoré tvoria jej kryštalickú štruktúru, kmitajú sem a tam. Pretože ich je toľko a pretože niet dohodnutého uprednostnenia niektorého smeru pohybu, v Strednom svete vidíme celok ruky ako skalopevný a nepohyblivý. Ale poskakujúce atómy v ruke by sa mohli celkom náhodou naraz začať pohybovať všetky jedným smerom. A znovu. A znovu … To by sa ruka pohla a videli by sme, že nám kýva. Mohlo by sa to stať, ale pravdepodobnosť, že sa tak nestane, je taká veľká, že keby ste boli začali to číslo písať na začiatku sveta, ešte stále by ste mu nedali dosť núl. Schopnosť vyrátať také nepravdepodobnosti – schopnosť odhadnúť to, čo je skoro nemožné, miesto zúfalého hodenia rukou – je ďalší príklad oslobodzujúcej dobročinnosti vedy pre ľudí.
Vývoj v Strednom svete nás zle vyzbrojil na zaobchádzanie s veľmi nepravdepodobnými javmi. No rozľahlosť astronomického priestoru, resp. geologický čas, robí veci, ktoré sa v Strednom svete zdajú nemožné, nevyhnutnými. Veda otvára úzke okienko, cez ktoré sme si zvykli pozorovať spektrum možností. Výpočty a uvažovanie nám umožňujú navštíviť oblasti, ktoré sa kedysi zdali neprístupné alebo obývané drakmi.
V 4. kapitole sme to okno už pootvorili, keď sme uvažovali o nepravdepodobnosti pôvodu života a zistili, že aj skoro nemožná chemická udalosť sa musí stať, ak je k dispozícii dosť planetárnych rokov; keď sme uvažovali o spektre možných vesmírov, každý s vlastnými zákonmi a konštantami, a o antropickej nevyhnutnosti, že sami sa nachádzame na jednom z týchto zriedkavých priateľských miest.
Ako máme chápať Haldanove slová „podivnejší, ako môžeme predpokladať“? Podivnejší, ako sa v zásade dá predpokladať? Či len podivnejší, ako sme schopní predpokladať, berúc do úvahy ohraničenosť vývoja našich mozgov v Strednom svete? Môžeme sa tréningom a praxou emancipovať zo Stredného sveta, zhodiť svoju čiernu burku a pochopiť intuitívne aj matematicky, čo je veľmi malé, čo je veľmi veľké a čo je veľmi rýchle? Naozaj nepoznám odpoveď, ale je pre mňa obrovským zážitkom žiť v čase, keď ľudstvo naráža na hranice chápania. Ešte lepšie by bolo, keby sme zistili, že tých hraníc niet.
