Existujú témy, v ktorých má vyspelý svet dávno jasno. Témy, o ktorých je napriek tomu na Slovensku stále nemožné seriózne a na úrovni diskutovať. Takouto témou je nesporne rovnosť medzi mužmi a ženami, resp. rodová rovnosť.
Pre niektorých stále predstavuje strašidlo feminizmu, o ktorom každý vie svoje, hoci mu vôbec nerozumie. Je atraktívnym cieľom bezobsažných útokov a zosmiešňovaní inak nevýrazných jedincov. Takmer do dokonalosti ich v utorok doviedol poslanec Kvasnička.
„...ani feministický útok na fundamenty maskulinity ma dodnes neprinútil, aby som cikal po sediačky. A tiež nerobím mnoho iných vecí, ktoré oveľa lepšie vykonáva moja manželka a v prenesenom zmysle žena ako taká, žena ako jediný ideálny protipól a spolupracovník muža, na poradí, samozrejme, nezáleží. Napríklad nikdy som nebol tehotný, nikdy som nerodil ani nekojil. Jednoducho mi to nejde, lebo vždy ma vyrušoval bojový pokrik Amazoniek a cip-cip emancipušiek, ktoré si obdivuhodnú ženskú intuíciu a senzibilitu často zamieňajú za senzidebilitu."
A Kvasnička zachádza ďalej, nevyhnúc sa žiadnemu z viac či menej ošúchaných klišé poletujúcich slovenským virtuálnym priestorom - od Genesis cez Freudom ženám pripisovanej podstate bytia - závisti penisu - až po Sexmisiu. Film ho vraj „zaujal aj preto, že zachytáva kruciálny okamih, v ktorom sa hystéria chce stať systémom a jedinou pravdou. Ak sa takýto systém oprie o silné lobistické skupiny, čo sa deje a využije humanistickú slabosť na diskrimináciu akéhokoľvek druhu, antropologická revolúcia je na svete." (Možno mohol niekto z kolegov poslancovi našepkať, že ten poľský film bola sci-fi komédie. Navyše, ako s ukázalo na záver, všetko riadili zas len muži...)
Nakoniec sme sa dozvedeli osviežujúcu pravdu: „Pod zákonmi o domácom násilí sa podľa autora takisto dajú vystopovať útoky jednak na mužov, najmä však na celistvosť rodiny", cituje Kvasnička českého kritika feminizmu Jozefa Hausmanna. No čo už, kto chce psa (alebo ženu) biť, Hasumanna si nájde...
A kam to až tie feministky dotiahli, ilustruje príkladmi sociálnych dávok, ktoré sú vraj „postavené tak, že vytvárajú základný predpoklad arogancie slobodných a rozvedených matiek a diskriminujú napríklad aj vydaté ženy na takzvanej materskej dovolenke, čo je drina, samozrejme, vieme o tom svoje." Sic! Keby si pán poslanec našiel čas prečítať diskutovanú správu namiesto sexistických pamfletov, dozvedel by sa, že jednorodičovské rodiny - spravidla vedené ženami - sú vysoko ohrozené rizikom chudoby. Veď nech si len vyskúša žiť zo 220,- EUR rodičovského príspevku plus detského prídavku, v tom lepšom prípade „vylepšenom" výživným v závratnej výške 33 EUR. To je ľahko byť arogantnou slobodnou matkou, keď si každý mesiac takto môžete vyhodiť z kopýtka!
Vo svojom spravodlivom rozhorčení nezabudol ani na v ostatnom čase kresťanskými organizáciami pretraktované dotácie na „kultúru smrti" (rozumej čokoľvek, týkajúce sa ľudských práv žien, rodovej rovnosti či LGBTI témy). Paradoxom však je, že tieto dotácie boli poskytované rovnako za predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, ktorej súčasťou bolo aj KDH. Na to pán poslanec veľkodušne zabudol.
Smutné je, že Kvasničku podporila Lucia Nicholsonová. Pritom správa o rodovej rovnosti, ktorú predkladala vo svojej pozícii štátnej tajomníčky, bola podstatne „feministickejšia" ako je tá súčasná. Stačí porovnať správy za rok 2010 a 2012.
Pozitívnou správou je zas, že aj v radoch samotných konzervatívcov - Procházku a Matoviča - vyvolal jeho príspevok skôr realistické reakcie smerujúce k podstate veci - neľahkému postaveniu matiek na trhu práce a ich zaťažením neplatenou prácou v domácnosti.
Kvasničkov príspevok určite vojde do dejín ženského hnutia na Slovensku. Zaručene. Bude cenným materiálom pre vzdelávanie z hľadiska kritickej analýzy verejného diskurzu o rodovej rovnosti. Navyše, nikto sa pri tom nudiť nebude.
"Ženské manipulácie, ktoré komandujú muža do polohy pajáca, dobrého tak akurát na výrobu detí a peňazí" - ako tvrdí Kvasnička - pritom vôbec nebudú potrebné.
Niektorí zvládnu urobiť pajáca zo seba aj sami.
