Mnohí nábožní ľudia si len ťažko vedia predstaviť, ako môže byť niekto dobrý bez náboženstva, dokonca ako to môže čo len chcieť. Pochybnosti idú ďalej a ženú niektorých veriacich do záchvatov nenávisti voči tým, čo nemajú ich vieru. To je veľmi dôležité, pretože morálne úvahy bývajú podložené náboženskými postojmi aj v iných otázkach, ktoré v skutočnosti s morálnosťou nesúvisia. Veľká časť opozície voči učeniu evolúcie nemá nič spoločné s evolúciou, ale poháňa ju morálne rozhorčenie. To sa pohybuje od naivného „Ak učíte deti, že sa vyvinuli z opíc, budú sa správať ako opice" až po premyslenú motiváciu celej stratégie „klinu" myšlienky „inteligentného dizajnu", ako ju nemilosrdne odhalili Barbara Forrestová a Paul Gross v knihe Trojský kôň kreacionizmu: Klin inteligentného dizajnu (Creationism' s Trojan Horse: The Wedge of Intelligent Design).
Od čitateľov mojich kníh dostávam veľký počet listov,* z ktorých väčšina je nadšene priateľská, niektoré sú dobromyseľne kritické a pár ich je nepríjemných alebo až zlomyseľných. (*Viac, na ako môžem primerane odpovedať, začo sa ospravedlňujem.).
Ľutujem, že to musím povedať, ale najbrutálnejšie sú skoro bez výnimky podnietené náboženstvom. Nekresťanské urážky padajú spravidla na hlavy tých, čo sú vnímaní ako nepriatelia kresťanstva. Tu je, napríklad, list, umiestnený na internete a adresovaný Brianovi Flemmingovi, autorovi a režisérovi filmu Boh, ktorý tam nebol (The God Who Wasn't There), ktorý čestne a dotknuto bráni ateizmus. Je z 21. decembra 2005 a má nadpis „Hor plameňom, kým my sa smejeme!" Čítajte:
Vy ste sa celkom iste zbláznili! Najradšej by som vzal do ruky nôž, zapichol vás idiotov a výskal od radosti, keď sa z vás budú valiť črevá. Pokúšate sa roznietiť svätú vojnu, ale jedného dňa ja a iní mne podobní budeme s radosťou robiť to, čo som naznačil.
V tejto chvíli pisateľ s oneskorením zistil, že jeho reč nie je celkom kresťanská a pokračuje zhovievavejšie:
No BOH nám prikazuje nehľadať pomstu, ale modliť sa za takých, ako ste vy.
Jeho zhovievavosť má však veľmi krátke trvanie:
Útechu nachádzam vo vedomí, že BOŽÍ trest bude 1000 krát horší, ako to, čo by som vám mohol sám urobiť. Na všetkom je najlepšie to, že BUDETE trpieť celú večnosť za tieto hriechy, ktoré si vôbec neuvedomujete. BOŽÍ hnev nebude poznať zľutovanie. Kvôli vám dúfam, že sa vám zjaví pravda prv, než sa nôž dotkne vášho mäsa. Šťastlivé VIANOCE!!!
PS: Ľudkovia, veď vy nemáte ani poňatie o tom, čo vás čaká ... Ďakujem BOHU, že nie som ako vy.
Je mi hádankou, ako môže rozdiel v teologickom názore splodiť taký jed. Tu je ešte vzorka z pošty vydavateľky časopisu Freetaught Today (Voľnomyšlienkarstvo dnes), vydávaného nadáciou Sloboda bez náboženstva (Freedom from Religion), ktorá v Spojených štátoch mierumilovne postupuje proti podrývaniu ústavou predpísanej odluky cirkvi od štátu (so zachovanými pravopisnými chybami):
Haló, vy syr jediaci odpad. Nás kresťanov je o moc viac jako vás skrachovancov. Neni odluky cirkvi od štátu a vy pohani celkom isto prehráte ...
Čo tu má hľadať syr? Americkí priatelia ma upozornili, že to môže byť narážka na notoricky liberálny štát Wisconsin - sídlo nadácie Sloboda bez náboženstva a stredisko mliekarenského priemyslu - žeby za tým nebolo viac? Pokračujme:
Vy Satana zbožňujúca spodina spoločnosti ... Prosím vás, pomrite a iďte do pekla ... Dúfam, že pochytíte nejakú strašnú chorobu, bolestivú ako rakovina konečníka, a budete dlho umierať, kým sa stretnete so svojím bohom, SATANOM ... Hej, kamoši, táto sloboda bez náboženstva nevedie nikam... Takže, vy gajovia a lesby, pohodlne si sadnite a dávajte pozor, kam idete. Pretože boh vás dostane tam, kde to najmenej očakávate ...Ak nemáte radi tento štát, na čom a pre čo bol založený, straťte sa odtiaľto do čerta a choďte rovno do pekla ...
S: Se.... na vás, vy komunistické k... Odneste si svoje čierne r... preč z USA ... Pre vás niet ospravedlnenia ... Samotný akt stvorenia je viac ako dosť dôkazov o všemohúcnosti nášho PÁNA JEŽIŠA KRISTA.
Prečo nie Alahovej? Alebo Pána Brahmu? Alebo dokonca Jahveho?
Neustúpime bez boja. Ak bude budúcnosť vyžadovať násilie, pamätajte si, že vy ste ho vyvolali! Moja puška je nabitá.
Nemôžem si pomôcť, ale musím sa čudovať, prečo si niekto o Bohu myslí, že potrebuje takú zúrivú obranu? Človek by mal predpokladať, že Boh sa bude vedieť postarať o seba aj sám. A nezabúdajme, po tom všetkom, že tým pourážaným a ohrozeným vydavateľom je milá mladá žena.
Možno pretože nežijem v Amerike, je väčšina mojej nenávistnej pošty iného druhu, no ani tak nevykazuje viac tej láskavosti, ktorá sa pripisuje zakladateľovi kresťanstva. Nasledujúci list od jedného britského lekára z 25. mája 2005 je istotne nenávistný, ale dotýka sa ma tým, že je skôr skormútený ako nechutný, a prezrádza, že problém morálky je žriedlom nepriateľstva voči ateizmu. Po niekoľkých vetách vylučujúcich evolúciu (a s posmechom položiac otázku, či je „neger" ešte „stále v procese vývoja"), urážajúcich osobu Darwina, nesprávne citujúcich Huxleya ako protivníka evolúcie a vyzývajúcich ma, aby som čítal jednu knihu (čítal som ju), ktorá dokazuje, že svet je starý len osem tisíc rokov (môže mať taký človek skutočný titul doktora?), končí:
Vaše knihy, vaša prestíž v Oxforde, všetko, čo máte v živote rád a čo ste dosiahli, to všetko sú prejavy úplnej márnosti ... Nevyhnete sa Camusovej otázke a výzve: Prečo všetci nespáchame samovraždu? Veď váš svetonázor má takýto účinok na vašich študentov a iných ľudí ... že všetci sme sa vyvinuli čírou náhodou, z ničoho, a nikam nesmerujeme. Aj keby náboženstvo nemalo pravdu, predsa je lepšie, oveľa lepšie, veriť na šľachetný mýtus, napríklad Platónov, ak nám dáva za nášho života pokoj mysle. Váš svetonázor vedie k obavám, drogovej závislosti, násilenstvám, nihilizmu, hedonizmu, frankensteinovskej vede, peklu na zemi a k Tretej svetovej vojne ... Pýtam sa, či ste šťastný vo svojom osobnom živote? Rozvedený? Ovdovený? Gaj? Takí ako vy nie sú nikdy šťastní, lebo sa dosť nepokúšajú dokázať, že existuje šťastie a že veci majú zmysel.
City tohto listu, ak nie už jeho tón, svedčia o všeličom. Tento človek si myslí, že darvinizmus je vo svojej podstate nihilistický, že učí, že sme sa vyvinuli čírou náhodou ( po i-xté opakujem, že prírodný výber je pravý opak procesu náhody) a že po nás neostane nič, keď umrieme. Z takejto údajnej negativity vyplývajú ako priamy dôsledok všetky možné zlá. Dá sa predpokladať, že nemyslel vážne, že z môjho darvinizmu vyplýva vdovstvo. Týmto výrazom však dosiahol jeho list tú úroveň šialenej zlomyseľnosti, s ktorou sa opakovane stretávam v listoch mojich kresťanských dopisovateľov.
Otázke konečného zmyslu vecí, poézii vedy, a osobitne odmietnutiu obžaloby z nihilistickej negatívnosti, špecificky a zoširoka, som venoval celú knihu (Rozpletanie dúhy - Unweaving the Rainbow). Nejdem sa opakovať. Táto kapitola je o zle a jeho opaku, dobre; o morálnosti: odkiaľ sa berie, prečo ju máme srdečne objať a či na to potrebujeme náboženstvo.
Má náš morálny cit darvinovský pôvod? (37)
Viaceré knihy, medzi nimi Roberta Hindeho Prečo je dobro dobré (Why Good is Good), Michaela Shermera Veda o dobru a zle (The Science of Good and Evil) a Roberta Buckmana Môžeme byť dobrí bez Boha? (Can We Be Good Without God?) rozoberajú dôkazy, že náš cit pre dobro a zlo sa dá odvodiť z našej darvinovskej minulosti. Nasledujúci odsek je moje znenie tohto argumentu.
Ozývajú sa aj hlasy, že darvinovská myšlienka, podľa ktorej evolúciu poháňa prírodný výber, nestačí na vysvetlenie takej dobrotivosti, akej sme schopní, našich citov pre morálku, slušnosť, empatiu a súcit. Prírodný výber môže ľahko vysvetliť hlad, strach a pohlavný pud, ktoré všetky priamo prispievajú k nášmu prežívaniu alebo k zachovaniu našich génov. Čo však povedať o bolestnom súcite, ktorý pocítime pri pohľade na plačúcu sirotu, zúfalú osamelú vdovu alebo zviera ručiace od bolesti? Čo nás neodolateľne ženie poslať anonymný peňažný dar alebo odev obetiam cunami na druhom konci sveta, ktorých nikdy neuvidíme a ktorí sa nám iste nikdy neodmenia? Kde sa v nás berie ten dobrý Samaritán? Nie je jeho dobrota nezlučiteľná s teóriou o „sebeckom géne"? Nie. Toto je bežné nedorozumenie pri tejto teórii - znepokojujúce (a pri spätnom pohľade predvídateľné) nedorozumenie.*
(* Bol som zdesený, keď som čítal v Guardiane („Zvieracie inštinkty", 27. mája 2006), že Sebecký gén je obľúbená kniha Jeffa Skillinga, šéfa neslávne známej podvodne skrachovanej korporácie Enron; že z nej čerpal inšpiráciu k svojmu sociálnemu darvinizmu. Richard Conniff, novinár z Guardiana, dobre vysvetľuje nedorozumenie na strane http://money.guardian.co.uk/workweekly/story/0,,1783900,00.html a sám sa pokúšam predísť mu v novom predslove k Sebeckému génu vo vydaní Oxfordskou univerzitou pri jeho tridsiatom výročí.)
Dôraz treba dať na správne slovo. Sebecký gén je správne prízvukovanie, pretože rozlišuje medzi sebeckým organizmom a, povedzme, sebeckým druhom (species). Dovoľte mi vysvetliť to.
Logika darvinizmu uzatvára, že v hierarchii života prežíva a cez filter prírodného výberu prechádza jednotka, ktorá býva sebecká. Vo svete prežíva tá jednotka, ktorej sa podarí prežiť na úkor jej súperov, ktorí sú v hierarchii na tej istej úrovni ako ona. Presne to je sebeckosť v tejto súvislosti. Otázka je, čo je tá úroveň pôsobenia. Celá idea sebeckého génu, s dôrazom správne na poslednom slove, znie, že jednotkou prírodného výberu (t.j. jednotkou vlastného záujmu) nie je sebecký organizmus, ani sebecká skupina, sebecká species alebo sebecký ekosystém, ale sebecký gén. Je to gén v podobe informácie, ktorá alebo prežíva počas mnohých generácií, alebo neprežije. Na rozdiel od génov (a dalo by sa povedať aj mémov), nie sú organizmy, skupiny a species správny druh jednotky v tomto zmysle, pretože nerobia zo seba presné kópie a nesúťažia v poole replikujúcich sa jednotiek. Presne to však robia gény a to je - v podstate logické - odôvodnenie určenia génu za jednotku „sebectva" v špeciálnom darvinovskom ponímaní sebectva.
Najbežnejší spôsob, ako si gény zabezpečujú svoje „sebecké" prežívanie na úkor iných génov, je programovanie individuálnych organizmov na sebeckosť. Ale rozličné okolnosti vyžadujú rozličné taktiky. Existujú okolnosti - a nie sú zriedkavé, za ktorých gény zabezpečujú svoje sebecké prežívanie tak, že ovplyvňujú organizmy, aby sa správali altruisticky.
Tieto okolnosti dnes dosť dobre poznáme a spadajú do dvoch hlavných kategórií. Gén, ktorý programuje organizmy na podporu svojho genetického príbuzenstva, bude štatisticky podporovať kópie seba samého. Častosť takého génu v genetickom poole môže dosiahnuť bod, keď sa rodinný altruizmus stane normou. Láskavosť voči vlastným deťom je najvýraznejší, ale nie jediný príklad. Včely, osy, mravce, termity, v menšej miere niektoré stavovce ako krtopotkan holý (Heterocephalus glaber), mangusty (Suricata suricatta) a ďatle zberače žaluďov (Melanerpes formicivorus) vytvárajú spoločnosti, v ktorých sa starší súrodenci starajú o mladších; pravdepodobne majú jedni i druhí gény pre túto starostlivosť. Ako ukázal môj nebohý kolega W. D. Hamilton, zvieratá prejavujú vo všeobecnosti vzájomný záujem, bránia sa, delia sa o potravu, varujú sa v nebezpečenstve alebo inakšie prejavujú altruizmus voči blízkym príbuzným, pretože je štatisticky vysoko pravdepodobné, že príbuzenstvo má kópie tých istých génov.
Druhý dôležitý typ altruizmu, pre ktorý máme dobre vypracované darvinovské vysvetlenie, je recipročný altruizmus („Poškrab ma na chrbte, aj ja ťa poškrabem", resp. "Ruka ruku myje"). Túto teóriu udomácnil v evolučnej biológii Robert Trivers a dnes sa často používa aj pri matematickom hodnotení teórie hier. Nezávisí od spoločných génov. Pracuje rovnako dobre, možno dokonca lepšie, medzi členmi veľmi vzdialených druhov (species), kedy sa táto spolupráca nazýva symbiózou. Jej princíp je bázou všetkého obchodu a výmeny aj u ľudí. Poľovník potrebuje oštep a kováč potrebuje mäso. Asymetria sprostredkuje dohodu. Včela potrebuje nektár, kvet potrebuje opelenie. Kvety nemôžu lietať, tak zaplatia včelám v mene, ktorou je nektár, za prenájom ich krídiel.
Vtáky, zvané „medozvestky" (Indicatoridae, 11 druhov , napr. Indicator meliphilus, M. bledá - pozn. prekl.) vedia nájsť hniezda včiel, ale nevedia sa do nich vlúpať. Jazevce „medojedy" (Melivora capensis) sa vedia vlúpať do včelích hniezd, ale nemajú krídla, ktoré by ich ta priniesli. „Medozvěstky" teda zavedú „medojedy" (niekedy aj ľudí - „medojedov") k včelím hniezdam, a to osobitným vábiacim letom, ktorý neslúži iným účelom. Obidve stránky majú z transakcií osoh. Iný príklad: Džbán plný zlata leží pod veľkou skalou, ale nálezca ňou nepohne. Najme si pomocníkov, hoci sa bude musieť s nimi o zlato podeliť, pretože bez ich pomoci by nemal nič. Ríša zvierat je bohatá na také vzájomné vzťahy: byvoly a drozdy, ktoré ich zbavujú parazitov (Buphagus africanus, Drozd východoafrický), červené rúrkovité kvety a kolibríky, veľké ryby grupery a malé rybky Labroides dimidiatus, ktoré ich čistia od parazitov, kravy a mikroorganizmy v ich zažívacích orgánoch. Recipročný altruizmus sa osvedčuje, lebo existuje asymetria medzi potrebami a možnosťami ich splnenia. Preto to funguje osobitne dobre medzi rozličnými species: vtedy sú asymetrie najväčšie.
U ľudí umožňujú peniaze a dlhopisy odklad transakcie. Účastníci obchodu nevydávajú tovar okamžite, ale môžu dlžobu preniesť do budúcnosti, ba môžu ju aj predať druhým. Pokiaľ viem, nemajú zvieratá vo voľnej prírode nijaký priamy ekvivalent peňazí. Ale pamäť individuálnej identity hrá neformálne tú istú úlohu. Vampíry sa naučia spoznať, ktorý jedinec z ich sociálnej skupiny je na rade splatiť dlžobu (vyvracať krv pre partnerov) a ktorý podvádza. Prírodný výber favorizuje gény, ktoré v súlade s asymetrickou potrebou a ponukou predisponujú jedinca dať, keď má, a žiadať dar, keď potrebuje. Favorizuje aj tendenciu zapamätať si záväzok, chovať zášť, pozorovať výmenné vzťahy a trestať podvody, keď jeden berie, ale nedáva, keď je na rade.
Pretože podvody sa dejú vždy, obsahujú stabilné riešenia teoretických hlavolamov recipročného altruizmu vždy prvok potrestania podvodníkov.
Matematická teória pozná dva druhy stabilného riešenia pri „hrách" tohto druhu. „Buď stále zlomyseľný a podvádzaj" je stabilné v tom zmysle, že dokým to robí každý, nemôže mať čestný jednotlivec výhodu. Existuje však aj iná stratégia, ktorá je tiež stabilná. („Stabilné" je niečo vtedy, ak pri dosiahnutí kritickej častosti v populácii niet lepšej alternatívy). Táto stratégia znie: „Začni byť milý a pri pochybnosti o druhých predpokladaj ich dobrotu. Potom odplácaj dobré dobrým, ale potrestaj zlé činy."
V teórii hier sa táto stratégia (resp. skupina príbuzných stratégií) nazýva „odplácať rovné rovným" , „odplácanie" alebo „reciprocita". Evolučne je táto stratégia za určitých okolností stabilná v tom zmysle, že ak v populácii prevládajú odplácači, nemôže na tom byť lepšie ani podvodník, ani poctivec. Existujú však komplikované varianty odplácania, ktoré za určitých okolností vedú k lepšiemu výsledku.
Povedal som, že príbuznosť a reciprocita sú dva piliere altruizmu v darvinovskom svete; existujú však aj sekundárne štruktúry, spočívajúce na týchto pilieroch. V ľudskej spoločnosti s jej vravou a klebetením je dôležitá povesť. Jeden jedinec môže mať povesť láskavosti a veľkodušnosti, druhý nespoľahlivosti, klamania a nedodržiavania dohôd. O ďalšom sa môže hovoriť, že je veľkodušný, ak môže dôverovať, ale nemilosrdne trestá podvádzanie. Neprikrášlená teória vzájomného altruizmu očakáva u všetkých zvierat, že sa ich správanie zakladá na neuvedomelej vnímavosti voči uvedeným povahovým črtám ich druhov.
V ľudských spoločnostiach prispieva k šíreniu povesti sila reči, najmä klebiet. Nemuseli ste byť pri tom, keď X nezaplatil svoju rundu v bare. Počuli ste „klebetu", že X je lakomec, alebo, čo vec ironicky komplikuje, že Y je veľký klebetník. Povesť (reputácia) je dôležitá záležitosť a biológovia jej pripisujú hodnotu pre prežívanie nielen pretože je dobrým odplácačom, ale aj pretože podporuje povesť dobrého odplácača. Pôvod cnosti (The Origins of Virtue) od Matta Ridleya je nielen jasný prehľad širokého poľa darvinovskej morálnosti, ale osobitne dobre preberá pojem reputácie.*
(* Povesť sa neuplatňuje len u ľudí. Nedávno sa dokázalo, že sa dotýka aj jedného z klasických prípadov recipročného altruizmu u zvierat, symbiotického vzťahu medzi malou čistiacou rybkou a jej veľkým klientom - tiež rybou. V dômyselnom pokuse sa dokázalo, že potenciálny klient pozoruje, ako pozorne robia svoju prácu individuálne čistiace rybky, Labroides dimidiatus, a dá im prednosť pred tými, čo čistia nepozorne. Pozri See R. Bshary and A. S. Grutter, „Image Scoring and Cooperation in a Cleaner Fish Mutualism" (Zlepšovanie povesti a spolupráca pri mutualizme čistiacej rybky), Nature 441, 22. júna 2006, 975-8.
Nórsky ekonóm Thorstein Veblen a nezávisle na ňom inou cestou izraelský zoológ Amotz Zahavi pridali k tejto problematike fascinujúce nové údaje. Altruistické rozdávanie môže byť oznamovanie ovládnutia a nadradenosti. Antropológovia hovoria o potlačskom efekte (podľa indiánskeho kmeňa Potlačov na pacifickom pobreží USA a Kanady), nazvanom podľa obyčaje, pri ktorej sa súperiaci náčelníci domorodých kmeňov navzájom ruinujú nákladnými hostinami. V krajných prípadoch pokračujú vzájomné pohostenia do tých čias, kým je jedna strana úplne na mizine a druhá nie je na tom oveľa lepšie. Veblenova koncepcia „do očí bijúceho požívania" udiera na tú istú strunu ako názory mnohých pozorovateľov moderného života. Zahavi podal evolučnú verziu potlačskej myšlienky, no jeho pozorovaniu nevenovali biológovia pozornosť dlhé roky, kým ich nevyužil pre matematický model teoretik Alan Grafen.
Zahavi študuje arabské timáliovce (Turdoides sqamiceps, timáliovec tamariškový), akési škrekľúne, malé hnedé vtáčky, žijúce v sociálnych skupinách a odchovávajúce mláďatá kooperatívne. Ako početné malé vtáčiky vydávajú tieto škrekľúne varovné kriky a jeden druhému dávajú potravu. Štandardné darvinovské vyšetrovanie takéhoto altruizmu bude hľadať v prvom rade odplácanie (reciprocitu) a príbuzenské pomery. Keď škrekľúň kŕmi svojho druha, robí to v očakávaní neskoršej odplaty? Alebo to dáva na základe genetickej príbuznosti? Zahaviho vysvetlenie je radikálne nečakané: dominujúci timáliovec si zaisťuje dominanciu svojich podriadených druhov.
Ak máme použiť antropomorfickú reč, v ktorej má Zahavi záľubu, dominujúci vták hovorí: „Pozri, o čo som ja viac ako ty, môžem si dovoliť dať ti potravu." Alebo: „Pozri, o čo som ja viac! Môžem si dovoliť vystaviť sa nebezpečenstvu sokola sediac na vysokej vetve, kde pôsobím ako hliadka, aby som varoval kŕdeľ pasúci sa na zemi."
Pozorovania Zahaviho a jeho kolegov ukázali, že pre nebezpečnú úlohu strážnej hliadky škrekľúne aktívne súťažia. Keď sa podriadený jedinec pokúša ponúknuť potravu dominujúcemu jedincovi, zrejmá žičlivosť jen prudko odmietnutá. Jadrom Zahaviho myšlienky je, že ohlasovanie nadradenosti sa overuje jeho nákladnosťou. Len naozaj silnejší jedinec si môže dovoliť oznamovať tento fakt nákladnými darmi. Jedinci si kupujú úspech, napríklad priťahujú partnera pre párenie, nákladnou demonštráciou svojej nadradenosti, vrátane nápadnej štedrosti a podstupovania rizika vo verejnom záujme.
Máme teraz štyri dobré darvinovské dôvody byť navzájom altruistom, veľkodušným alebo „ morálnym". Na prvom mieste je špeciálny prípad genetického príbuzenstva. Na druhom mieste je reciprocita (odplácanie): splácanie poskytnutej láskavosti, resp. predplácanie láskavosti jej poskytnutím v nádeji, že dlžoba bude splatená. Potom je tu, po tretie, darvinovský úžitok zo získania povesti veľkodušnosti a miloty. A po štvrté, ak má Zahavi pravdu, je tu osobitný dodatočný úžitok z nápadnej veľkodušnosti ako spôsob získania nefalšovateľne autentickej reklamy.
Počas väčšiny našej prehistórie žili ľudia v podmienkach, ktoré silne podporovali vývoj všetkých štyroch druhov altruizmu. Žili sme v dedinách, predtým v malých potulujúcich sa skupinách ako paviány, viac-menej izolovaní od susedných skupín či dedín. Väčšina členov skupiny boli naši príbuzní, bližší nám ako členovia iných skupín - bolo tu množstvo príležitostí na vznik a vývoj altruizmu. Okrem toho celý život sme v skupine stretali tých istých, či príbuzných alebo nie - ideálne podmienky pre vznik recipročného altruizmu. Boli to ideálne podmienky pre vybudovanie povesti, že niekto je altruista, ako aj pre reklamu jeho nápadnej veľkodušnosti. Pri včasných ľuďoch pracovali genetické tendencie jedným alebo všetkými štyrmi spôsobmi naraz v prospech altruizmu.
Ľahko sa dá pochopiť, prečo boli naši prehistorickí predkovia dobrí k členom svojej skupiny, ale zlí - až do xenofóbie - voči členom iných skupín. No prečo dnes, keď väčšina z nás žije vo veľkých mestách, kde už nie sme obkľúčení príbuznými, kde sa každodenne stretáme s jedincami, s ktorými sa už nikdy neuvidíme, sme stále takí dobrí jeden k druhému, niekedy dokonca k takým, o ktorých sa dá myslieť, že patria k vyradeným zo spoločnosti?
Dôležité je nepreceniť dosah prírodného výberu. Výber nefavorizuje vývoj vrodenej vedomosti o tom, čo je dobré pre vaše gény. Táto vedomosť musela čakať do dvadsiateho storočia, kým dosiahla kognitívnu úroveň a aj tak ešte dnes je úplné porozumenie obmedzené na menšinu vedeckých špecialistov. Prírodný výber favorizuje pravidlo hrubého odhadu „podľa palca", ktoré v praxi dáva prednosť génom, ktoré ho vybudovali. V jeho povahe je vlastnosť, že občas zlyhá. V mozgu vtáka je zakódované pravidlo: „Staraj sa o tie malé pištiace vecičky vo svojom hniezde a daj im potravu do ich otvorených červených zobáčikov." Spravidla je dôsledkom, že sa zachovajú gény, ktoré toto pravidlo budovali, pretože tie pištiace otvorené zobáky v hniezde dospelého vtáka sú za normálnych okolností jeho vlastné potomstvo. Pravidlo zlyhá, ak sa nejako dostane do hniezda iný malý vtáčik, čo je situácia, ktorú umele vyvolávajú kukučky. Je možné, že by pohnútky dobrého samaritána boli podobné zlyhaniam rodičovských inštinktov trsteniarika (Acrocephalus, 38 druhov, napr. trsteniarik tamariškový), keď sa k smrti umára kvôli mladej kukučke? Ešte bližšia je analógia ľudskej túžby adoptovať dieťa. Musím rýchlo dodať, že „zlyhanie" treba chápať v prísne darvinovskom zmysle. Nemyslí sa tým nič zlé.
Myšlienka „zlyhania" alebo „vedľajšieho výrobku", ako ju ja zastávam, znie takto: V pradávnych dobách, keď sme žili v malých stabilných skupinách ako paviány, naprogramoval prírodný výber do našich mozgov - popri pohlavnej túžbe, potrebe utíšiť hlad, xenofóbnych chúťkach atď. - aj altruistické pohnútky. Inteligentná dvojica si môže čítať svojho Darwina a vedieť, že konečným cieľom ich pohlavnej túžby je rozmnožovanie. Vedia, že žena nemôže počať, pretože berie antikoncepčné pilulky. Zisťujú však, že táto vedomosť nijako nezmenšuje ich pohlavnú túžbu. Pohlavná túžba je pohlavná túžba a jej sila v psychológii jednotlivca nie je závislá od pôvodného darvinovského tlaku, ktorý ju vyvolal. Je to silný pud, ktorý existuje nezávisle od konečného odôvodnenia.
Pripomínam, že to isté platí o túžbe po láskavosti - po altruizme, veľkodušnosti, empatii, súcite. Za dávnych čias sme mali možnosť byť altruistickí len voči blízkym príbuzným a potenciálnym odplácačom. Dnes už toto obmedzenie neplatí, ale pravidlo hrubého odhadu podľa palca platí ďalej. Prečo by neplatilo? Je to ako pri pohlavnej túžbe. Nezbavíme sa pocitu súcitu pri pohľade na slziaceho nešťastníka (nie je z našej rodiny a nie je schopný odplaty), ako nepremôžeme túžbu po rozkoši s členom opačného pohlavia (čo aj je neplodný alebo inakšie neschopný reprodukcie). Obidve sú to zlyhania, darvinovské zlyhania: požehnané, vzácne zlyhania.
V takomto darvinovskom ponímaní neslobodno ani náznakovite vidieť zľahčovanie alebo urážanie šľachetných emócií súcitu a veľkodušnosti - aj pohlavného pudu. Keď sa pohlavná túžba prevedie cestami jazykovej kultúry, vynorí sa ako veľká poézia a dráma, napríklad v ľúbostných básniach Johna Donneho alebo Shakespearovom Romeo a Júlia. To isté platí o zlyhaní nasmerovania súcitu pre príbuzenstvo a tých, čo majú možnosť odplaty. Ak ju skúmame mimo uvedených vzťahov, je zhovievavosť voči dlžníkovi rovnako nedarvinovská ako adopcia cudzieho dieťaťa. V štvrtom akte Kupca benátskeho vraví Shakespeare:
Kvalite súcitu chýba cieľ.
Spadol kamsi
ako teplý dáždik z neba.
Pohlavná túžba je hnacou silou veľkej časti ľudských snáh a bojov a veľa z nej je zlyhanie. Niet dôvodu, prečo by to nemalo platiť aj o túžbe po veľkodušnosti a súcite, ak sú to zlyhané dôsledky dedinského života našich predkov. Najlepší spôsob, ako mohol za dávnych čias prírodný výber zaistiť obidve túžby, bola inštalácia pravidiel hrubého odhadu do mozgu. Tieto pravidlá na nás pôsobia aj dnes, hoci okolnosti nezodpovedajú ich pôvodným funkciám.
Tieto pravidlá hrubého odhadu nás stále ovplyvňujú; nie v zmysle kalvínskeho determinizmu, ale prefiltrované cez civilizačné vplyvy literatúry a obyčajov, zákonov a tradícií, ako aj, samozrejme, náboženstva. Ako sa pôvodné hrubé pravidlá pohlavnej túžby po prejedení civilizačným filtrom vynárajú v podobe zamilovaných stretnutí Romea a Júlie, tak sa pôvodné hrubé mozgové pravidlá krvnej pomsty pod heslom „my proti nim" konkretizujú na sváry medzi rodinami Kapuletovcov a Montekovcov a pôvodné mozgové pravidlá altruizmu a empatie končia v zlyhaní, ktoré nás nadchýna pri zmierení v Shakespearovej finálnej scéne.
