Eufória môže za veľa. Ja som dnes napríklad pri treťom góle zlomil kreslo, keď som sa naň hodil. Slovensko dlho nemalo dôvod, prečo by sa mohlo z niečoho tešiť (resp. rozbíjať od radosti nábytok). Hokejové majstrovstvá vnímali práve tí skalní, komentátori, kameramani a samotní hráči.
"Fínsko je ďaleko a hrajú samí mladí chlapci, dostanú výprask a poletia domov..." Hovorili sme si. Teraz sú arény plné fínskych fanúšikov so slovenskými vlajkami, ich komentátori si idú pri každom našom góle vykričať hlasivky a my máme od hrdosti na slovenský hokej hrču v hrdle. O Slovensku sa už zahraničné médiá vyjadrili ako o "senzácii" tak často, že keby som za každú dobroprajnú poznámku tohto typu dostal euro, už si kupujem letenku do Helsínk. A stálo by to za to.
Naša malá krajina je jeden veľký zázrak. Máme ledva funkčnú vládu, kinematografii sa nedarí, ceny potravín sú privysoké...No keď ide o hokej, sme znovu všetci bratia a sestry s dvojkrížom na hrudi. Keď hrá Slovensko, hneď sme všetci hrdí na to, že: "MY SME TU DOMA!" Chvála tým, ktorí sú hrdí, aj keď sa hokej nehrá.
A naši chlapci. Pripomenutie slovanských junákov z Chalupkovho "Mor ho!". Hrdí, bojovní, súdržní a ochotní nechať na ľade aj poslednú kvapku potu (či krvi). Možno mám trošku preexponované vnímanie, ale radosť z toho, že zajtra nastúpime proti "zbornej" tak ako pred 10 rokmi v Göteborgu je neuveriteľná. Veď vždy sme krajinou, ktorá zväčša prijíma. Teraz ukážme svetu, že sme zem, ktorá vie aj dávať! Či už góly, alebo potrebnú lekciu zo športovej morálky a pravej lásky k športu.
Striebro.
Zlato.
To, čo sme doteraz na šampionáte dokázali, je oveľa viac ako 2 kovy zo stredu periodickej sústavy prvkov (aspoň takto si pripomínam, že v pondelok maturujem z chémie :D). A preto zajhtra budeme fandiť najlepšie ako vieme a zajtra nebude deň, kedy prehráme. Zajtra bude deň, kedy budeme bojovať!
ZA SLOVENSKO!
