Miluj blížneho svojho?

Písmo: A- | A+

V upršané sobotné ráno som sa zobudila s úsmevom na perách a s pocitom radostného očakávania. Dopila som svoju kávu a s nožnicami som sa vybrala do záhrady, nastrihať ruže pre moju kamarátku, ktorej 9 ročný syn mal mať v ten deň, Prvé sväté prijímanie. Bola som naň pozvaná aj ja, tak som si povedala, že jej urobím radosť a darujem jej kyticu z mojich nádherných, voňavých červených ruží. Ešte na nich boli kvapky dažďa, keď som ich strihala. Obstrihala som im aj tŕne, aby nepichali a dala krásnu veľkú červenú mašľu. Do kostola sme dorazili pol hodinu pred začiatkom omše a tak sme sa zvítali a posadali do lavíc. Sadla som si k staršej pani, ktorá bola sama v celej lavici. Sedela v strede a tak som si prisadla k nej, aby sa pomestili aj ďalší ľudia. Pozrela na mňa nahnevane, čo som vôbec nečakala. Povedala som si, že nevadí a usmiala som sa na ňu. V tom mi kýval manžel, že už ide a tak som ruže položila na lavicu pred seba a vyzliekla som si kabátik, ktorý som si položila medzi mňa a pani vedľa. Muž mi ukázal na ceduľku pred nami, že reservé. Pochopila som, že tam budú sedieť detičky idúce na prijímanie a tak som kyticu položila na môj kabát, aby ich nepichala do chrbátikov. Pani sa obzrela na mňa a pokrútila hlavou. Nechápala som, ale za chvíľku mi to došlo. Z lavice vedľa nej začala odpratávať svoj kabát, kabelku, klobúk a kvety a lavicu zaplnilo jej príbuzenstvo. Vnuci sedeli hneď vedľa nej a bundy mali uložené vedľa seba. Ona sa posunula ku mne, aby mali viac miesta a ostala sedieť tam, kde bol stĺpik, ktorý vadil nohám. Miesto toho, aby povedala rodine, posuňte sa, fľochla na mňa nenávistným pohľadom a csskla. Kaplán ma dosť upútal, keď pred omšou prísnym hlasom oznámil, že si nepraje, aby si ľudia fotili a filmovali svoje deti a motali sa tak kostolom najatému fotografovi a kameramanovi do cesty. Vraj si potom môžu fotky a DVD od kostola kúpiť. Pomyslela som si hneď, že „cirkev s.r.o.“

kostol
kostol (zdroj: pilkova)

Počas omše, bola moja suseda prvá, kto sa prežehnával v našej lavici, kľakala si prvá, vstávala prvá, začínala modlitby ako prvá a snažila sa byť vzorom pre svojich vnukov.

Zakaždým keď si sadala, rukou posunula môj kabátik aj s kyticou smerom ku mne, až som ho mala skrčený ako uterák. Hovorila som si nevadí, však sa pomestíme. Hlavne nech to kvety prežijú. Po oľutovaní hriechov sme si sadli a pani si sadla tesne vedľa mňa. Pozerám, že mi zadkom prisadla moju kyticu a tak jej šepkám, že prepáčte, ale sedíte mi na kytici. Ona mykla natupírovanými vlasmi a do ticha v kostole mi namiesto, prepáčte, nenávistným hlasom zapišťala, tak si ich posuňte dakam, nie? Obarená som na ňu hľadela a chcela som kyticu spod nej vytiahnuť. Nedala si ani námahu, aby sa nadvihla a tak si to odniesli dve hlavičky. Dala som si kyticu pod nohy na dlažbu, kabát na kolená a hovorila som si, že musím ostať kľudná, však o nič nejde. Tlak mi stúpal a mala som chuť sa rozplakať, ale keď som videla detičky krásne vyobliekané a čakajúce na svoje prvé prijímanie, ukľudnila som sa. Omša pokračovala a po klasickom pokyne:“dajte si znak pokoja“ som sa po manželovi obrátila k susede, že jej podám ruku. Ona si podala ruku so svojou rodinou a moju podanú ruku odignorovala. Zahanbená som zas ruku stiahla a snažila sa modliť a prosiť boha, aby som nepociťovala hnev. Po omši sme sa mali postaviť do uličky, aby sme deti vyprevadili z kostola. Každý si chcel to svoje dieťa vyfotiť, alebo mu aspoň zakývať a tak sa ľudia tlačili, stúpali si po nohách a nebrali ohľad na starých ľudí a deti, ktoré sa v tom chaose strácali. Mierne vydesená z besniaceho davu, som sa predrala von z kostola na čerstvý slobodný vzduch. Tam som premýšľajúca o tom, ako sa z oviec stávajú zúriví vlci, počkala na mojich blížnych.

Je to fakt na zamyslenie, že ľudia čo prišli do kostola, aby slávili boha a ctili si : „Miluj blížneho svojho“, si to vykladajú po svojom a ctia si akurát seba. Najhoršie je, že sú priamym vzorom pre svoje deti, ktoré sa potom často správajú ako cez kopirák....

Skryť Zatvoriť reklamu