Silvia Pilková
Miluj blížneho svojho?
V upršané sobotné ráno som sa zobudila s úsmevom na perách a s pocitom radostného očakávania. Dopila som svoju kávu a s nožnicami som sa vybrala do záhrady, nastrihať ruže pre moju kamarátku, ktorej 9 ročný syn mal mať v ten deň, Prvé sväté prijímanie. Bola som naň pozvaná aj ja, tak som si povedala, že jej urobím radosť a darujem jej kyticu z mojich nádherných, voňavých červených ruží. Ešte na nich boli kvapky dažďa, keď som ich strihala. Obstrihala som im aj tŕne, aby nepichali a dala krásnu veľkú červenú mašľu. Do kostola sme dorazili pol hodinu pred začiatkom omše a tak sme sa zvítali a posadali do lavíc. Sadla som si k staršej pani, ktorá bola sama v celej lavici. Sedela v strede a tak som si prisadla k nej, aby sa pomestili aj ďalší ľudia. Pozrela na mňa nahnevane, čo som vôbec nečakala. Povedala som si, že nevadí a usmiala som sa na ňu. V tom mi kýval manžel, že už ide a tak som ruže položila na lavicu pred seba a vyzliekla som si kabátik, ktorý som si položila medzi mňa a pani vedľa. Muž mi ukázal na ceduľku pred nami, že reservé. Pochopila som, že tam budú sedieť detičky idúce na prijímanie a tak som kyticu položila na môj kabát, aby ich nepichala do chrbátikov. Pani sa obzrela na mňa a pokrútila hlavou. Nechápala som, ale za chvíľku mi to došlo. Z lavice vedľa nej začala odpratávať svoj kabát, kabelku, klobúk a kvety a lavicu zaplnilo jej príbuzenstvo. Vnuci sedeli hneď vedľa nej a bundy mali uložené vedľa seba. Ona sa posunula ku mne, aby mali viac miesta a ostala sedieť tam, kde bol stĺpik, ktorý vadil nohám. Miesto toho, aby povedala rodine, posuňte sa, fľochla na mňa nenávistným pohľadom a csskla. Kaplán ma dosť upútal, keď pred omšou prísnym hlasom oznámil, že si nepraje, aby si ľudia fotili a filmovali svoje deti a motali sa tak kostolom najatému fotografovi a kameramanovi do cesty. Vraj si potom môžu fotky a DVD od kostola kúpiť. Pomyslela som si hneď, že „cirkev s.r.o.“
