Pre charakter otázky si predstavme situáciu s klasickým fyzickým predmetom dajme tomu že máme stôl. Ten má určité vlastnosti. Otázka je : ktoré vlastnosti stola musíme zmeniť, ale odstrániť, aby sme mohli povedať, že tento predmet už nie je stôl? Túto otázku môžeme chápať aj otázkou po znovu - oživení predmetov. Ak máme starodávne hradby, ktoré rekonštruujeme tak aká časť hradieb môže byť nová, aby sme povedali, že hradby už nie sú starobylé?
Otázka, kto som ja, je pre biológa zodpovedaná veľmi jednoducho, technicky, presne. Ja predstavuje genetický kód, DNA, ktorá je jedinečná, a ktorá sa nemení počas života. Ale pre všeobecné ponímanie termínu „ja“ v západnom svete to sotva stačí. Pochybujem, že väčšina ľudí rozmýšľa o tomto pomocou akéhosi genetického kódu. Navyše ak by sme boli úplne presný tak je to nepravda, pretože počas svojho života dávame do seba DNA potravín, vírusov, iných ľudí pri krvnej transfúzii, transplantáciou orgánov, podaným rúk, bozkávaním a ktovie kadečím ešte.
Ďalšia možnosť ponímania ja je pomocou pojmu charakter. Ten západný človek poníma ako súhrn istých stálych predispozícií a vlastností, ktoré vytvárame vzhľadom na určité vonkajšie okolnosti. Zvyčajne sa charakter delí na štyri základné antické typy :cholerik, melancholik, sangvinik, flegmatik. Podľa toho, ako sa hodnotím, tak si môžem vybrať z týchto štyroch kategórií. Ak mám pocit, že som častejšie pokojný, vyrovnaný, pomalší, tichší, ako neurotický, živý, veselý, tak sa ohodnotím ako flegmatik.
Ale kto to vlastne hodnotí? Nie je moje hodnotenie iba akási relácia ku ostatným členom spoločnosti? U nás celkom živý sangvinik, by v stredomorí, bol iba akýsi letmý prechod od flegmatika ku sangvinika. A naopak A nehodnotia sa tu aj isté sociálne roly? Ak moja rola si vyžaduje hrať sangvinika, napríklad pri role podomového predajcu, som to ja, alebo si poviem že momentálne som to ja, ale iba s akousi pretvárkou. Extrémny prípad takého chápania rozkladu pojmu „ja“, by sme mohli pozorovať na herectve. Kto je herec? Je tou osobnosťou ktorú hrá na javisku, alebo je to človek za oponou? Určite si povieme, že pravá tvár herca je tá, ktorá sa ukazuje za oponou a to pred ňou je iba falošná maska. Ale čo ak nastane taká situácia, podľa ktorej hercova rola prenikne ním tak hlboko, že dokáže pretvoriť aj jeho tzv. „pravé ja“. Vieme definovať presný bod tejto zmeny, ak takýto bod vôbec existuje?
Asi všetci poznáme také situácie, v ktorých sa vplyvom zlých, alebo dobrých okolností zmení naša emocionálna skúsenosť zo svetom. Vtedy povieme, že sme my, alebo niekto druhý v depresii, je zamilovaní, je šťastný, má ružové okuliare a podobne. Ale čo ak napríklad dvadsať rokov budeme tzv. „normálny“ a nasledujúcich dvadsať rokov budeme v depresii, a potom umrieme. Ako vystavíme svoj účet? Kto sme boli normálny alebo depresívny? A aby sme stále nechodili v smutných témach, to isté sa je možné opýtať pri fenoméne zamilovanosti. Dvadsať rokov nie sme zamilovaní a nasledujúcich dvadsať rokov sme zamilovaní a potom sa zo svojím partnerom rozídeme ako kamaráti na ďalších dvadsať rokov. Tak ako vystavíme účet? Boli sme počas svojho života viac kamaráti, zamilovaní, alebo nezamilovaní? Nedeje sa také niečo aj v našich každodenných životoch? Ak si zamilovaní povedia, že sú šťastný, poznajú toho druhého ako svoju dlaň, a po pár rokoch príde krach a ako dôvod sa uvedie, že ten druhý sa zmenil. Nateraz z intencii článku je jedno či to toho druhého zmenila choroba, úraz, alebo sociálne situácie ako presťahovanie za prácou, alebo tzv. normálny vývin. To značí, že nie sme tými, ktorými sme boli v minulosti. Aj keď niekto síce môže tvrdiť, že sa zmenila relácia pohľadu na toho druhého, ale ja sa pýtam, z čoho sa vlastne skladá relácia pohľadu na toho druhého? Nie sú to náhodou iba ľudia? Takže sa z matematického pohľadu aj ony musia meniť. Je jedno či sa krúti Zem, alebo obloha okolo nej, ale z hľadiska relácie sa musí niečo krútiť, aby sa zaznamenala zmena.
Na tzv. „Ja“ sa pýtam preto, pretože je to pomyselná substancia v človeku, ktorá by sa nemala meniť počas celého života. Je to základná vlastnosť, pretože ak tomu tak nebolo, tak by sme museli prijať tézu, že ráno vstal z postele niekto iný, ako ten ktorý si deň potom ide ľahnúť do postele. Ja zabezpečuje kontinuitu osobnosti. Ale tak ako pri každom fyzickom predmete sa môžeme opýtať : ktorú vlastnosť musíme pozmeniť/zničiť, aby daná vec nebola tou pôvodnou vecou? A to isté je pri ľudiach, pretože aj ľudí hodnotíme skrze pomyselné vlastnosti. Chápeme že ak je niekto smutný, tak je iný ako veselý, no chápeme že je to stále ten istý človek. Z hľadiska filozofie, však môžeme povedať, že žiadna kontinuita osobnosti vlastne nejestvuje, pretože by sme museli predpokladať pomyselnú entitu osobnosti, ktorá sa nikdy nemení počas akýchkoľvek sociálnych a psychických podmienok. Nakoľko ide o význam abstraktných entít ako charakterových čŕt, ide o metafyzickú otázku a nie vedeckú. Táto otázka po kontinuite osobnosti sa nedá priamo overovať.
Pojem ja má veľký pragmatický ráz. Pretože nemusíme sa každé ráno, nanovo pýtať kto je v zrkadle, alebo nemusíme hútať nad tým, čo s nami robí tá, alebo oná situácia, technika, alebo ľudia. Ale z hľadiska pravdy je to postačujúce? Prečo klasická psychológia pracuje s pevným presne riadeným pojmom ja a vývinová psychológia pracuje s ja ako relatívnym, niečím menným?
Riešenie tohoto problému môžeme nájsť u jednotlivca v pamäti. Každý človek si pamätá situácie, kedy sa pod takých a takých okolností správal tak alebo onak. Niekedy sme boli zlí, inokedy zasa dobrý. No aj táto zdanlivo nespochybniteľná pravda, nie je až taká neotrasiteľná. Vieme experimentálne, že na zlé chvíľky nášho charakteru, si ťažšie pamätáme ako na tie dobré . Naša myseľ chce byť nastavená pozitívne, a preto optikou mimo dotyčnej osoby, síce môžeme povedať, "ale to si musíte pamätať", alebo "to si pamätáte zle, to vy ste boli ten zlý", ale čo ak dotyčná osoba, si naozaj tie zlé chvíľky nepamätá, alebo pod vplyvom racionalizácie si zlé chvíľky vysvetľuje inak. Kto má potom univerzálny kľúč ku pravde? Je to psychiater, rodina, spoločnosť?
Ďalšie riešenie okolo pomyselnej entity charakteru je v tom, že je to metafyzická kategória, o ktorej by sme mohli hovoriť mesiace ako zástancovia jednej argumentačnej platformy, a nasledujúce mesiace ako zástancovia druhej platformy. Laický význam slova charakter je abstraktný v tom zmysle, že odpadávame niektoré špecifické životné situácie, ako úmrtie blízkej osoby, nečakaný úspech, neúspech. Ale ak podobne postupuje aj odborník, teda psychológ, nerobí náhodou psychológ rovnakú chybu ako filozof, ktorý chce tisíce fenoménov sveta zhrnúť pod jednu, alebo pod čo najmenej kategórií? Ak niekto povie, že za to, že sa daná osoba správala tak a tak, je zodpovedný jeho charakter, nie je to náhodou to isté, ako keď filozof, alebo aj nevzdelaný laik povie, že za to môže osud? A teda obidvaja niečo povedia, ale netreba byť Einstein, aby sme videli, že dokopy ich výpoveď je nemastná neslaná, má funkciu toho, aby reč nestála. Je to rovnaké ako keď sa vás niekto opýta čo ste robili včera a vy poviete, že ste dýchali, pričom je jasné z kontextu prehovoru, že dýchanie nie je vôbec signifikantné.
Natíska sa nová odpoveď a to síce to, že Ja tvorí naše meno. Nech už sme v daných situáciach akýkoľvek, stále nás rovnako volajú, a my stále vieme, že to sme my vďaka menu. Aj keby sme si meno zmenili, stále nám ostáva pamäť, že predošlé meno je to naše. Ale to neplatí ak sa pozrieme na problém pamäti, ktorý je preberaný vyššie, pretože naša pamäť je subjektívne selektívna a ak sme mali pred určitým časom meno Ján, a ako Ján nás societa brala ako osobu zo zlým charakterom a potom sme sa premenovali na Petra a dokázali sme sa zmeniť na dobrého človeka, tak pamäť môže na Jána zabudnúť v doslovnom zmysle.
Nové riešenie spočíva v tom, že sématické problémy s určeným čo je to "ja" sú spôsobené nesprávnym hľadaním riešenia problému. To ako označíme spojenia vecí s pojmovým aparátom je výsledkom našej každodennej praxe. Mohli by sme povedať, že je to kompatibilné s našou celkovou paradigmou pri výstavbe sveta. Pravdivé je tak to, čo sa overilo v praxi. Ja sa teda mení príchodom do škôlky, školy, strednej a vysokej školy. To ešte môžeme deliť ak školská pracovníčka nám prizná určité špecifické deficity alebo benefity. Môžeme ísť do výberovej, alebo horšej triedy, do školy pre smotánku, alebo pre obyčajný plebs. Aj samotné vyhlasovanie najlepších a najhorších tried v školskom rozhlase je zásah do nášho imaginárneho ja. Okrem škôl tu máme iné inštitúcie od nemocníc, práce, väzenia, a pod. Ja sa teda mení tak ako nám to káže náš sociálny svet. To nie je možné brať ako subjektívne v rámci kultúr, ale objektívne v rámci našej kultúry. My môžeme povedať že iné kultúry z toho hľadiska majú na premenlivosť osoby iný názor, ale prax nás nepustí aby sa zmenil náš názor na tento pojem. Ak je toto pravda, tak psychológia dokáže opísať iba náš sociálny priestor. Ktovie čo potom opisujú ostatné predmety slobodného bádania ?!
V čisto pragmatickom kontexte je výpoveď :"Vidím, že si sa zmenil, si proste iný, neviem to teraz opísať...." braná ako reflexívna. Túto výpoveď môžeme povedať každému aj takým ktorých nepoznáme, alebo poznáme iba veľmi mätne, teda ťažko nachádzame referenčné spresnenie výpovede. Náš spoludiskutér si už sám nájde referenčný bod, od ktorého sa môže odraziť. Ak sa nič nezmenilo v sociálnom živote, tak si nájde ako referenčný bod, svoje telo, náladu a pod.
Mnohým ktorí si tieto odseky prečítajú si asi pomyslia, že ide o čisto teoretický dríst, ktorý sa má zatvoriť v slonovinovej veži niekde na Olympe. Ale kde je možné nájsť kritérium toho, čo je dríst, a čo už vážna vec, ktorá sa nás dotýka v každej chvíli? Vezmime si napríklad Einsteinovu teóriu relativity. Mnohí ešte aj teraz povedia, že je pekná teória ale pre bežný život obyčajných ľudí nemá uplatnenie. Mýlia sa, pretože denne milióny ľudí na Zemi používajú navigačné zariadenia, ktoré sú presné, jedine vďaka Eisteinovej teórii relativity.
Táto moja maličká teória/úvaha by sa dala použiť napríklad na psychopatológii. Odhliadam teraz od takých problémov ako je všeobecná legalita pojmu duševnej poruchy, ale pristavím sa napríklad na poruchách osobností. Ako sa definuje porucha osobnosti? Jednoducho tak, že daná osoba sa dostaví ku psychiatrovi (už samotné dostavenie sa ku psychiatrovi implicitne zahŕňa problém, pretože povedať psychiatrovi aby nás preventívne skontroloval či nie sme náhodou vyšinutý, je veľmi ošemetné), daný psychiater vyhodnotí fakty (pod vplyvom sugescie psychiatrickej ambulancie, môže mať každý fakt doslova iný význam, všetko čo sa doteraz v správaní prehliadalo, je teraz veľmi podozrivé), a zhodnotí, že osoba nie je chorá (teda psychopatológia nie je krátkodobá), ale je celoživotne postihnutá, teda má poruchu osobnosti. Je tu problém čo sa týka pojmu celoživotnosti tejto poruchy. Na základe čoho viem, že táto osoba bude aj zajtra mať abnormálne správanie sa? Z toho, že daný pacient má teraz 35 rokov a tak viem, že ak mi ako psychiatrovi povie, že doteraz bol taký divný. Za 35 rokov sa toho udeje dosť a musel by som byť nie ako psychiater, ale ako agent CIA, aby som zhodnotil všetky prístupné informácie, ktoré môžu už byť skreslené. Ale aj keby bola pravda, že daná osoba naozaj vykazuje známky abnormálnosti, tak nemôžem vyhodnotiť že taká osoba bude aj zajtra. Na túto skutočnosť upozornil D. Hume, alebo tiež L. Wittgenstein: „Budúce udalosti nemôžeme vyvodiť z prítomných udalostí. Povera je viera v kauzálne spojenie" (TLP. 5.1361) To už metafyzicky predpokladám pomyselné "Ja" v danej osobe, teda "Ja" napr. neurotické ktoré je s daným človekom ako substancia. Vedec síce môže tvrdiť, že kauzalita vo svete existuje, ale ak sa opýtate, ako kauzalita funguje, tak argumentuje: ak fenomén B nasleduje v krátkom čase a malom priestore po fenoméne A, tak nastáva kauzálne spojenie medzi fenoménom A a B. Takto sa dá kauzalita chápať ako empirické induktívne pozorovanie dvoch fenoménov. Ak tieto fenomény pozorujeme povedzme milionkrát za sebou, akú máme istotu, že dané fenomény, budú fungovať aj po ďalší krát? A akú máme istotu, že priamo označujeme pravý fenomén A ktorý je príčinou B? Čo ak po čase sa zmení vedecká paradigma a ukáže sa, že to nie je fenomén A, ale iný fenomén. Opýtajme sa filozoficky, môžeme myslieť bez kauzality? Ak nie, tak potom kauzalita predstavuje epistemické okuliare, ktoré si nemôžeme zložiť. Vidíme kauzalitu pretože vidíme cez kauzálne okuliare, ktoré si nemôžeme zložiť, a je pritom irelevantné, či sme vedec, kňaz, alebo filozof. Teda psychológ/psychiater predpokladá pomyselné "Ja" v danej osobe, teda "Ja" napr. neurotickú vlastnosť ktorá je s daným človekom spojená ako substancia.
