Časť diskusií ohľadom zajtrajšieho slávneho referenda sa točí okolo problému ľudskej prirodzenosti. Teda neviem či je to táto veta pravidivá, ale komu na tom záleží, ja to riešim a basta. Je iba jedna ľudská prirodzenosť, alebo je ich viac? Teda máme niečo čo je ako transkultúrna podstata poňatá pozdĺž celých ľudských dejín? Ak to máme mení sa to počas rokov? Čo však zo sémantického hľadiska označuje pojem „ľudská prirodzenosť“? Je to označenie tých javov správania sa, myslenia, ktoré sa vyskytujú v najväčšom počte? Ak áno tak potom je prirodzené všetko to čo spadá do stredu Gausovej krivky?! V takomto zmysle všetko to, čo je neprirodzené je menej vyskytujúce sa. Napr. jedným z argumentov proti personalizácii ľudskej zygoty je fakt, že príroda robí väčší počet potratov ako rozvoja zygoty do ľudskej osoby. Takéto chápanie prirodzenosti by implikovalo priamo morálny charakter. Ako neprirodzené a zlé by sme označili také javy ako homosexualitu, prílišnu inteligenciu, a pod. Takto chápaná prirodzenosť by znamenala, že aj rímsko katolícky kňaz, alebo rehoľná sestra sú neprirodzení, pretože sa dobrovoľne zriekajú pohlavného života.
Predstavme si dve skupiny ľudí. Tá prvá sa kompletne pridá do katolíckeho kláštora s tým, že ich ten najvyšší povolal slúžiť. A bude celý život žiť v celibáte. Tá druhá skupina si bude po celý život užívať neviazanú sexualitu. Obe skupiny sa pritom môžu odvolávať na ľudskú prirodzenosť. Tá prvá na tú tzv. "vyššiu", a to tým spôsobom, že človek je stvorený na obraz boží a je v jeho prirodzenosti mu slúžiť. Tá druhá skupina sa bude odvolávať na tzv. "nižšiu" prirodzenosť, podľa ktorej je proti prírode, aby sa človek fyzicky zaväzoval iba jednému sexuálnemu partnerovi.
Je prirodzené všetko to, čím by sme sa prejavovali, keby tu nebol „umelý“ sociálny tlak našej civilizácie? Tak v takomto ponímaní je prirodzené ak sa chceme stretávať s inými ľuďmi zoči-voči, ale je už mimo prirodzenosti ak chceme nový mercedes, alebo ísť na facebook?! A čo také referendum? Veď ono je neprirodzené, pretože vzniklo ako nástroj politickej demokracie, alebo môžeme považovať status referenda za rovnaký ako status rannej erekcie? Tie druhé javy totiž berieme ako výstrelky našej kultúry. Ale ak tieto výstrelky vytvorila naša terajšia kultúra, tak potom je ona neprirodzená, pretože neprirodzené rodí neprirodzené? Je to subjektívne pretože sa to mení s hodnotami pribúdajúcich a ubúdajúcich kultúr? Skôr by možnože bolo lepšie argumentovať tým, že je to prirodzené v zmysle objektívnej platnosti tým, že hodnoty ktoré daná kultúra uznáva v danom čase sú práve tie hodnoty na ktorých stojí terajšia kultúra. Niet ľudskej kultúry bez toho aby neboli hodnoty (Pojem hodnota môžeme používať v rôznych významoch, ale v tomto prípade ho používať v pragmatickej rovine. Hodnota je to, čo určuje náš životný cieľ.) a my sa snažíme dosiahnuť hodnoty ako abstraktný ideál. Môžeme povedať, že naše hodnoty sú relatívne, subjektívne, no ťažko by sme dokázali nehodnotiť, teda žiť v akomsi nezaujatom postoji voči skutkovej podstate ľudských fenoménov. Ak manžel podvádza svoju manželku, môžeme brať do úvahy jeho životné okolnosti, no aj on musí pochopiť, že ho musíme morálne odsúdiť z pohľadu etiky. Ak chápeme pojem ľudskej prirodzenosti ako našu kultúru od ktorej odpočítame všetok "umelý sociálny výdobytok", tak sa mýlime prinajmenšom v dvoch prípadoch. Totiž každá ľudská kultúra je práve ľudskou v tom zmysle, že je akosi „umelá“. Tým že žijeme v domoch, používame šaty, zohrievame si jedlo v mikrovlnkách sme sa odpútali od živočíšnej organickej sféry. Ale aj pračlovek ktorý žil v jaskyniach sa odpútaval od prírody tým, že používal jednoduchý odev, oheň (Romantická predstava, že oheň si bral pračlovek vyčkávaním na udretie blesku do stromu, ktorý začal horieť je naivná. Ak aj blesk udrel do stromu, ktorý potom začal horieť, tak lejak ho po väčšinou zahasí, navyše musí byť v okolí pračlovek. Potom z tejto teórie vyplýva, že po každej búrke máme mať viacero lesných požiarov) a iné nástroje. To všetko si vyrobil on sám, bez toho aby si to našiel voľne položené v prírode. Po druhé prípad toho aby sme sa pozreli na ľudský druh bez svojej "sociálnej prirodzenosti" je prípadom toho akoby sme sa na svet pozerali tzv. „božím okom“. Vyjsť za náš pohľad je z epistemologického hľadiska veľmi podozrivá argumentačná rovina. Na to aby sme niečo čo najpravdivejšie poznali, musíme vyjsť zo svojej subjektivity, a zo sveta. Na úplne pravdivé poznanie nám chýba nadhľad.
Ľudskú prirodzenosť z biologického hľadiska môžeme brať ako druhové oddelenie od iných živočíchov. Tu hrá primárnu rolu DNA. Problém môže nastať pri pomyselnom pokračovaní ľudskej evolúcie. Tak s predĺžením ľudského evolučného vývinového stromu môže nastať situácia, pri ktorej sa vyvinie nový druh ľudí s novou ľudskou DNA. Títo nový ľudia sa môžu líšiť od nás ako prvých ľudí určitými novými javmi. Môže sa to stať pomocou priamych genetických zásahov do ľudského genofondu, alebo jednoduchým prírodným pokračovaním evolúcie. Teraz je otázne, či máme brať týchto ľudí ako ľudí, alebo ako podrobené zvieratá? Science fiction filmy nás teraz bavia, ale budeme sa baviť rovnako ak pripustíme možnosť, že to bude realita?
Vo filme Terminátor je predstavený stroj, ktorý svojím vonkajším vzhľadom vyzerá ako bežný človek. Má tvár, pantonímu, gestikuláciu, slovnú zásobu ktorú môže rozširovať, rozumie ľudskej reči, potí sa, krváca, páchne a pod. Ale pod povrchom zloženého z ľudského tkaniva je to kus ocele s počítačovým procesorom. Ak by nikto okrem neho samého nevedel, že je to kus ocele obklopeného živým ľudským tkanivom, tak by sme ho brali s najväčšou pravdepodobnosťou ako nášho kamaráta, suseda, priateľa, kolegu a možno aj manžela, či dokonca rodiča. Mal by svoje preukazy ktoré by ho radili do kategórií ako občan, vodič, čitateľ, člen klubov a pod. Ale je to človek? Má síce sčasti ľudskú DNA, ale má naše city, vnímanie hudby, emočné vzplanutia a pod.? Ak ich má tak potom hodnotíme to, že ich má na základe jeho behaviorálnych jednotiek, alebo hodnotíme to, že ich nemá na základe toho, že nemá náš biologický mozog? Predstavme si situáciu, kedy my vlastne zistíme, že nie sme ľudia, ale sme iba naprogramované stroje, ktoré majú za cieľ skutočných ľudí simulovať. Predpokladám, že po prvotnom šoku by sme nechceli, aby nás niekto dal do zoo, či na výskum do laboratórií. Ak by sme predtým vraveli, že terminátor nie je človek na základe toho, že nemá ľudský mozog, čo po terajšom zistení, že my tiež nemáme ľudský mozog?
Vidí sa nám to ako veľmi bizardné? Ale skúsme sa zamyslieť, na to, čo konkrétne nás samých oprávňuje tvrdiť, že sme ľudia a nie stroje?
V takýchto situáciách nám môže pomôcť jednoduchá pragmatika spojená zo sémantikou. To čo je a čo nie je človek sa v prípadoch, ak bude jednoznačná hranica DNA porušená sa vyhodnotí prevládajúcou vedeckou paradigmou a tým čo jednotlivý ľudia demokraticky odsúhlasia. Pred objavením DNA štruktúry by vedecká obec dávala ľudskú prirodzenosť do stavby mozgu, pred objavením stavby mozgu do ľudských fenoménov ako sú umenie, kultúra, náboženstvo. Na základe tejto časovej osi nie je vylúčené, že v budúcnosti príde nový objav, ktorý presunie ťažisko chápania ľudskej prirodzenosti do novej nám doposiaľ neznámej roviny. Je možné, že DNA štruktúry budú chápané ako zastaraný spôsob myslenia.
Byť človekom na základe toho, že mám svoju nezameniteľnú DNA a tým pádom aj ľudskú DNA je abstraktným pojmom. Správnosť tvrdenia závisí od výšky abstrakcie. Ak zjem surové bravčové mäso, tak mám v sebe aj DNA ošípanej. Som síce človek tým, že mám z 98,5 % ľudské bunky, ktoré obsahujú ľudskú DNA, no zvyšných 1,5 % predstavujú bunky ošípanej ktoré sa mi trávia v žalúdku. Z vysokého pohľadu som ešte jedinečný človek, ale z bližšieho to už nemusím tak ľahko obhájiť. Je správne povedať, že som človek aj prasa? Ešte problematickejšie sú prípady transplantácie orgánov, krvi, vstrekovaním inzulínu do organizmu, alebo aj obyčajným bozkávaním, sexuálnym stykom, tehotenstvom a pod. Všade pri týchto momentoch sa moja DNA konfrontuje s inou ľudskou DNA. Máme teraz to všetko merať na základe jednoduchej kvantifikácie? Ak prevládajú bunky ešte mojej pôvodnej DNA, tak som ešte tým kým som bol, ak nie tak potom už som kýmsi iným? Hranice medzi jednotlivými živočíchmi sú z pohľadu biológov skôr hmlisté, než jasne definované.
Na otázku, či existuje ľudská prirodzenosť a ak existuje, tak čo to je nejestvuje jedna odpoveď, ale hneď plejáda. Niektorý uznávajú monistický prvok, buď prírodu, alebo kultúru, iný dualizmus – prírodné – sociálne, či dokonca trojprvkovú zložku. Tretím prvkom je vôľovo – hodnotová sféra konkrétneho človeka. Otázku či môžeme zasahovať do ľudskej prirodzenosti však môžeme previesť na konkrétnejšie pozadie sformulovaním, či môžeme zasahovať do ľudských tiel, psychiky, sociálnych skutočností, gestaltov kognitívneho spracovanie informácií a pod. Odpoveď na otázku, či zasahujeme/zasahovali sme do týchto vecí je jednoznačná. Áno.
Z tohto pohľadu potom všetky výdobytky, našej kultúry, od odevu, morálky, náboženstva, umenia, vojny, techniky, vedy, a pod. sú dané rozšíreným inteligencie, sublimáciou agresívneho (Lorenz) alebo sexuálneho pudu (Freud), alebo zvýšením prirodzenej zvieracej zvedavosti. Človek si však musí vydobyť svoje miesto na svete, a preto je mu ľahšie uveriť v Platónske – transcendentálne základy kultúry, než aby si priznal, že do vojny za spravodlivosť, alebo do vedeckého výskumu ho vedú rovnaké pohnútky, ako krčmového bitkára do bitky, alebo roztopašného hedonistu do nevestinca. Čo ženie aliancie za xy, to sa dá tvrdiť veľmi ťažko.
