Napríklad sa uskutoční stretnutie s osobnosťou, pobyt na známom mieste, chorým sa poskytnú peniaze, prerábka domova a pod. Vidíme šťastie v priamom prenose. Všetci sú spokojní. Chorí pretože sú aspoň na chvíľu mimo zákernej reality, osobnosti sa znova zviditeľnia, televízia zarobí, diváci sú emocionálne nasýtení.
Pod týmto rúškom, však objavujeme to, že tu ide iba o čisté citové vydieranie prostého ľudu. Televízia vie, že bežný divák sa nechá oblafnúť citmi, nech sú pravdivé, namaľované, alebo iba predstierané. Cit ako cit, tu sa nerozlišuje medzi pojmom a dojmom. A to, že postihnutí ľudia sú braný ako prostriedok ku zvýšeniu sledovanosti? Veď ich nikto nebije, samy s tým súhlasili, poskytnú sa im peniaze a nakoniec, každá sláva trvá takých 25 min. a potom sa na vec zabudne. Prejdú zo sna do reality. Moralisti jasne dávajú najavo, že je to nemorálne. Ľudia sú tu totiž braný iba ako prostriedok ku cieľu a tým je zvýšenie sledovanosti, a za tým sú iba peniaze.
Ako však dokážeme protiargumentovať? Myslíme si, že prostitútka je nemorálna osoba, pretože dáva svoje “telo” iným cudzím osobám na uspokojenie ich prirodzených potrieb. Ale čo dávame iným osobám vlastne my, ak pracujeme? Nie je to náhodou znova iba naše telá? Ak každé ráno chodíme do práce, pracujeme a znova chodíme domov, tak ovládame svoje telá. Od spisovateľa, cez knihovníka ku robotníkovi na stavbe a predavačovi nota bene. Tí všetci musia ovládať svoje telá, aby zvládli určité úkony, ktoré od nich vyžaduje pracovná pozícia. Ak tieto úkony nezvládnu, tak dostanú vyhadzov a na ich miesto príde niekto iný. Spisovateľ nenapíše knihu, robotník nenamuruje, predavač nepredá. Nesplnili svoj úkol. Nikoho netrápi či spisovateľ má momentálne nejakú poruchu mozgu, tvorivú krízu, či robotník oslabol, alebo predavač nota bene smrdí na 10 metrov. Príčina zlyhania ich (teda ich tiel) je v tomto prípade irelevantná.
Vyžadujeme od detí, to aby sa dobre učili, teda to aby dobre vytrénovali jednu časť svojho tela - svoj mozog, aby boli v budúcnosti viac uznávaní. A ak nejaký iný rodič vyžaduje od svojho dietaťa to, aby hral dobre futbal, tak iba presúva vytrénovanie na iné časti tela.
Argumentovať tým, že taký spisovateľ nepredáva svoje telo, ale svoju dušu, znamená argumentovať akoby spred 6 storočí dozadu. Predsa spisovateľ taktiež pracuje svojou rukou a mozgom rovnako ako robotník. To že naterazonviac využíva svoj mozog ako robotník je zase irelevantné. Irelevantná je aj námietka, že niekto sa namáha viac, ako ten druhý. Je iba určitá chyba v systéme, šťastie, sociálna dohoda a pod. ale na hlavnej veci to nič nemení. Všetci vo svojich prácach využívame a dávame do "banku" iba svoje telá. Nič viac ani nemáme. Spoločnosť sa potom akosi dohodne, ktorý telesný úkon je ako hodnotný. Hodnota sa následne prepočíta na peniaze. Je to iba určitá spoločenská dohoda (možnože aj náhoda), že futbalista si kopaním do lopty a predvádzaním spodnej bielizne zarobí 1 000 krát viac ako učiteľka.
Čo s ľuďmi, ktorý nepracujú? Ony nepredávajú svoje telá, ako ostatní? Ony predsa svojím dopytom zase vytvárajú prácu ostatným. Taktiež potrebujú jesť a piť, musia byť zaregistrovaní, zabaviť sa a pod. a preto potrebujú niekoho, kto im zabezpečí jedlo, pitie, registráciu v spoločnosti, zábavu a pod. Dávajú prácu aspoň úradníkom na úradoch práce, pretože ak by bol každý zamestnaní, tak čo by robili zamestnanci na úradoch práce?
Vo výbere partnera znova zvíťazí iba jedno telo nad tými ostatnými. Ten sa nám páči o niečo viac ako ostatný, navyše je teraz voľní, správa sa podľa našich kritérií čo najnormálnejšie, je teda hodný nášho spolužitia. A to, že zarobí viac ako ostatní? Jednoducho vie prekuknúť, ako funguje naša ekonomika, vie čo má robiť zo svojím telom, aby zarobil viac, alebo má šťastie.
Nielen prostitútka vydáva svoje telo napospas druhým, ale predsa my všetci. Je iba na našej dohode, že prostitútku chápeme nemorálnejšie. Povedzte mi, aký je rozdiel medzi nami "bežnými zamestnancami" a prostitútkou? Ona to nechce robiť, a my áno? Ona sa musí dotýkať cudzích tiel, a čo taký futbalista, sbs kár, lekár, policajt a hokejista? Ona neplatí zo svojho zárobku dane. No a ?! To nie je jej problem a vina.
Rozdiel o ktorom by sme mohli pouvažovať je medzi dávaním časti tela (napr. darovanie orgánu pre peniaze, či rovno celého tela pre výskumné účely po smrti) a podávaním úkonov, ktoré vykonávame skrze našich tiel. Lenže aj tu nie je rozdiel medzi nami a prostitútkou. Sú to iba rozličné úkony, rôznych tiel. To, že jedna práca je chápaná nemorálnejšie ako druhá neznamená že tieto práce sú rozdielne v podstate.
Možnože by bolo lepšie, keby sme z toho vyšli tak, že všetky výrobky a služby si vyprodukujeme my sami a samy si produkciu zkonzumujeme. Budeme niečo ako Robinson Crusoe na pustom ostrove. Veď on si všetko robí iba pre seba, nikto druhý tu nie je a žiadna deľba práce ani nemôže byť. V našej spoločnosti je každý závislí od tých druhých. Murár potrebuje toho druhého, aby mal zákazku a ten druhý potrebuje ďalších aby mohol murárovi zadať zákazku. Ak murár bude mať zaplatené, potom môže kupovať produkty od iných a tí potom od iných. Ale za každou prácou je iba telo, ktoré usporadúva prírodné statky.
