Ak veríte v spravodlivosť, najvyššiu spravodlivosť, je to dokonca aj celkom primeraná hra. Víťaz je v závere ten, kto počas častokrát tvrdej hry dokáže mlčať. Lebo vie, že ozajstný záver hry príde neskôr.
Áno, áno, moji rodičia sa učili pravý opak – kričať, štrngať, spievať na námestiach. Ja toto viem. Učiť sa musím nekriku. Hlavne keď ide o malé denné boje na domácom ihrisku.
Podrazí vás šéf, rozhodne poza váš chrbát, ohovoria vás bývalí podriadení – vtedy skúste nekričať. A len dýchajte, dýchajte, predýchavajte... A skúste byť nad vecou. Skúste sa vyštverať na vysokú vežu, urobiť panoramatický záber celého ihriska a hlavne si vyčistite hlavu. Sranda je, že súperi sú už na váš krik pripravení. Ale na mlčanie nie. A tak ich prekvapte tichom.
Tá hra na mlčanie má rôzne levely. Mlčanie – trucovanie. Mlčanie – apatia. Mlčanie – potlačený hnev. Mlčanie – tesne pred výbuchom. Mlčanie – neprijatá poslušnosť.
Najvyšší level som zatiaľ nikdy nedosiahla. Mlčanie – tiché víťazstvo.
Pravidlá hry sú niekedy tak náročné, že to mlčanie sa môže javiť ako neschopnosť, slabosť či martýrska pokora.
Dobrý hráč vie tieto veci rozlíšiť. Dobrý hráč kričí vtedy, keď treba robiť hluk. Lebo veľakrát aj treba. A nemlčí vtedy, keď už nie je iná možnosť. Ale mlčí, lebo je to tá najlepšia možnosť. Pre víťazstvo.
