Keď poviem, že som sa až v takom neskorom veku začal učiť po anglicky, tak by som klamal. Ja som sa nezačal angličtinu učiť, ja som sa ju začal drieť. Uvedomil som si, že som vekovo v nevýhode oproti zamatovej mládeži a počítal som s tým, že ukladanie slov do mojej nespoľahlivej pamäti nebude také ľahké ako u nich. Zároveň som nevedel, ako dlho ešte budem strašiť na tomto svete, a ak som chcel mať nejaký osoh z anglického jazyka, musel som študovať čo najrýchlejšie. Rozhodol som sa šesť hodín denne minimálne.
Nebolo to až také trápenie, lebo ma to bavilo. Podujal som sa na štúdium dobrovoľne a sám som si platil hodiny angličtiny. Keď človek vynaloží toľké, vlastnou prácou zarobené, peniaze na štúdium jazyka, tak sa potom pri výučbe nefláka. To tempo som vydržal asi šesť rokov. Podľa toho je možné si predstaviť koľko času, energie a peňazí má to stálo, kým som sa ako tak dorozumel anglicky.
Toto nové hobby mi po čase pohltilo všetky moje úspory. V závere kurzov som musel postupne predať horolezecký stan, spací vak a najbolestnejší bol predaj umeleckých kníh, desať dielov Dejín umenia od José Pijoana. Aj na tomto príklade je vidieť moje odhodlanie ísť stále dopredu aj za cenu menších strát. Môj pokrok na kurzoch bol nezadržateľný. Postupne som zanechával za sebou desiatky a desiatky oveľa mladších študentov, za ktorých kurzy platili ich rodičia, a ktorí si necenili každú hodinu strávenú s anglicky hovoriacimi lektormi tak ako ja. Počas tých šiestich rokoch som mal piatich učiteľov angličtiny. Prvý bol David. Pri ňom som sa naučil základy gramatiky. Teraz býva vo Walesu. Z jeho kurzoch som ako jediný z dvanástich študentov pokračoval ďalej v štúdiu a dostal som sa do Charlesovej skupiny.
Charles bol z Pittsburghu. Predtým než prišiel na Slovensko, dával kurzy angličtiny v intelektuálmi natrieskanej Prahe. Doteraz neviem, čo ho tu zavialo na východ Slovenska z takého veľkomesta. Bol odo mňa asi o osem rokov mladší.
Keď sme sa poznali už dlhšie, pozval som ho do môjho bytu na návštevu. Bolo bádať v jeho očiach prekvapenie, keď videl, že v takom malom meste, má niekto takú veľkú knižnicu. Neviem, ako dlho žil predtým v Prahe, ale tam sa čiastočne naučil po česky a tak začal veľmi rýchlo chápať slová aj po slovensky.
Vybral som z knižnice umelecký časopis Slovenské pohľady. Mesačník o literatúre a umení. Vtedy bol mojim obľúbeným čítaním úryvok z rukopisu Dominika Tatarku, ktorý tam bol zverejnený v roku 1989. Názov znel Navrávačky. Charles v tom čase nemal ani šajnu o slovenskej literatúre. Skopíroval som mu preto tento úryvok. Vysvetlil som mu tiež, kto bol Dominik Tatarka, a aký ťažký život pri boľševikoch musel prežiť.
Neskôr som zistil, že týmto krokom som naštartoval Charlesovu ďalšiu kariéru. O dva mesiace sa Charles vrátil domov do Pittsburghu. O pol roka mi poslal vlastný preklad Navrávačiek do angličtiny a o rok neskôr mi oznámil, že študuje v Seattli dejiny českej a slovenskej literatúry. O dva roky mi poslal e-mail, že ma prednášku na nejakej vysokej škole v USA o Dominikovi Tatarkovi. O ďalšie dva roky prišiel Charles na Slovensko. Mal tu stretnutie v Bratislave so slovenským spisovateľom Pavlom Vilikovským. Prišiel aj do Humenného, aby sme sa stretli. Zišli sme sa v jednej reštaurácii pri železničnej stanici. Žasol som nad jeho erudovanosťou o slovenskej literatúre, keď mi začal rýdzou slovenčinou recitovať niektoré diela starých majstrov pera, akými boli Jonáš Záborský, Jozef Ignác Bajza alebo Ján Chalúpka.
Vtedy som pochopil, že mojich šesť rokov poctivého štúdia angličtiny bol oproti jeho šprintu v štúdiu slovenčiny len ako rekreačný poklus. Zvýšil som preto v najbližších mesiacoch ešte viac svoju dennú normu štúdia anglického jazyka - na osem až desať hodín denne.
Mal som potom veľkú radosť, keď som mu mohol neskôr poslať svoj vlastný preklad básne Havran od amerického literárneho génia Allana Edgara Poea.
