Krásna literatúra alebo inak povedané beletria, je príbeh, zväčša napísaný v próze, kde sa autor nemusí striktne držať historických faktov alebo vlastných zážitkov. Je to skôr zmes skutočných a fiktívnych postáv, udalostí a situác
Keď sme sa dohodli na pracovných a platových podmienkach, môj budúci šéf mi na záver pohovoru povedal: „Do práce nastúpite v pondelok, prvého decembra, a budete sedieť v kancelárii s mojou dcérou. Poďte! Všetko vám ukážem."
Na Vladovej tvári som videl, že ho oslovenie ´Ujo!´ urazilo do morku kosti. Poznal som ho roky. Snažil sa držať krok s mladou generáciou, nielen čo sa týka oblečenia, ale aj modernej hudby.
„Chvalabohu, že to máme za sebou," vydýchol si Vlado, keď sme vyšli von z jeho panelákového bytu, kde som mu pomáhal s montážou novej sedačky.
Všetci ho tu voláme Pokai-mu. Kto nevidel winnetuovku: ´Poklad na Striebornom jazere´, toho podučím, že v reči indiánov z kmeňa Utahov to znamená Old Shatterhand.
„Sneží a sneží. Ťažko sa mi chodí. Dnes isto napadalo vyše pätnásť centimetrov nového snehu a námestie nikto neodpratáva."
Všímam si vo svojom okolí posmrtné komentáre ľudí, ktorým nečakane zomrel na nejakú chorobu ich známy. Mnoho z nich často spája príčinu ochorenia a následné úmrtie známeho s jeho niekdajším spôsobom života, pričom inštinktívne poukazujú na jeho slabosti a neduhy.
Konečne aj do našej krčmy zavítala obsluha hore bez. Týždeň pred touto neobvyklou udalosťou jej majiteľ vyvesil na okenné sklá plagáty, že v najbližší piatok večer, od desiatej do záverečnej, bude pomáhať roznášať pivo aj polonahá čašníčka zo striptízovej agentúry.
„Áno!"„................"„Ahoj! To si ty? Haló! Haló?"„........................................"„Slabo ťa počujem. Počkaj, postavím sa... No, už je to lepšie. Som rád, že mi voláš." „................................."
Dva mesiace po dovŕšení osemnástich rokov som dostal poštou doporučený list, v ktorom mi administratíva socialistickej ľudovej armády oznámila, že som bol zaradený do evidencie brancov, preto na základe branného zákona mám vyplniť priložený dotazník a s posudkom od ošetrujúceho lekára ho doručiť do konca januára na Okresnú vojenskú správu.
Príbeh o tom, ako sa jeden muž stal sám sebe starým otcom, bol po prvýkrát uverejnený na začiatku 19. storočia vo viacerých novinách v USA. Odtiaľ ho zrejme prevzal americký spisovateľ Mark Twain, ktorý ho publikoval vo svojich aforizmoch.
„Už musím ísť!"„Nechoď ešte! Zostaň! Kúpim ti pivo! Dáme si ešte po jednom a ideme domov, dobre?"„Dobre teda! Čo oslavuješ, že mi chceš zobrať pivo?"„Nič neoslavujem. Len sme sa dlho nevideli a nechcem sedieť sám pri stole. A okrem toho mám chuť si s tebou ešte pokecať. Vieš, čo sa mi na tebe páči? Že si sa za tie roky, odkedy sa poznáme, vôbec nezmenil. Zostal si stále rovnaký. Na zdravie!"
V škatuli v skrini mám uložené staré rámy na dioptrické okuliare, ktoré som nosil v minulosti. Každý rám predstavuje určitú etapu môjho života. Dnes sú už všetky zastarané. Nedávno som si ich len tak kvôli spomienkam skúšal pred zrkadlom. Hrôza, ako neesteticky zvolené okuliare dokážu zoškliviť tvár! Keď som si nasadil najstarší rám - z čias, keď som chodil na strednú školu - vyzaral som ako klaun.
Niektoré ukončenia pracovného pomeru bývajú tragické, niektoré dramatické, ale občas sa vyskytnú aj komické. Jedno moje ukončenie pracovného pomeru pokladám za dramaticko-komické, hoci mnohým môže pripadať ako tragické, pretože som ním definitívne skončil pracovať v odbore, ktorý som predtým študoval osem rokov.
Kolega z práce mi poradil, aby som si vybavil malý technický preukaz na auto. Plastovú kartičku vo veľkosti vodičského preukazu alebo kreditnej karty. Nebol to zlý nápad. Zdalo sa mi to praktické, mať všetky dokumenty rovnakej veľkosti úhľadne poukladané v priehradkách peňaženky.
Tri týždne pred koncom základnej vojenskej služby som skúšal v kasárňach na chodbe civilné oblečenie, aby som zistil, ako mi sedia rifle, tričko a bunda. Priznám sa, že z dlhej chvíle som sa takto ukázal aj v spoločenskej miestnosti pred mladšími vojakmi, ktorí odchádzali do civilu až na budúci rok, a ktorí pri pohľade na môj civilný odev od závisti klopili zrak.
Málokedy nakupujem potraviny v tej istej samoobsluhe. Výber predajne väčšinou závisí od smeru odkiaľ sa vraciam domov. V poslednom čase som zvykol častejšie chodievať do samoobsluhy pri pošte na sídlisku, kde bývam. Zapáčila sa mi tam jedna predavačka.
V sobotu dopoludnia som opravoval poškodený prechod, ktorý mám namiesto dverí medzi kuchyňou a obývačkou. Pred týždňom sa mi podarilo odtiaľ rukami odbiť kus omietky, keď som prechádzal z jednej miestnosti do druhej a zároveň som si vyzliekal ponad hlavu sveter.
Moje rozjímanie sa ďalej rozvíjalo filozofickým smerom. Rozmýšľal som nad tým, že všetci žijeme na tektonických platniach, pod nami sú roztavené horniny, celý vesmír sa neustále rozťahuje, mení, a ja verím tomu, že život každého živého tvora na zemi je aj z tohto dôvodu neistý, podliehajúci neustálym zmenám, lebo všetci sme súčasťou pozemských a vesmírnych síl, ktoré nemôžeme ovplyvniť, a ktoré na nás vplývajú, či chceme, alebo nie, a tak zabezpečujú vývin, ktorý je taký prirodzený, ako je nevyhnutný aj úpadok a zánik.
Vybral som sa navštíviť svojho priateľa, maliara obrazov, ktorého krstné meno Miro je podobné priezvisku svetoznámeho španielskeho surrealistu Joana Miró, ale ktorého umelecký štýl a rozsah je úplne odlišný. Miro sa venuje kópiám olejomalieb starých majstrov, zákazkovému maľovaniu portrétov, ale hlavne vlastnej tvorbe, ktorá odzrkadľuje jeho myšlienkové pochody a životné postrehy, a ktorých biblicko-freudovské dlhé názvy jeho prác mu pravidelne prekladám do angličtiny.
