Vedúci Ivan viedol dvojaký život. V práci bol mizantrop a mimo zamestnania ľudomil. Keď začal po chodbách kričať tenkým piskľavým hlasom, jeho podriadení zo strachu radšej nevychádzali z kancelárií. Na druhej strane, keď stretol na ulici, pri svojich pravidelných vychádzkach, niekoho známeho z práce, zvľúdnel. Úplne zmenil tón reči. Vždy sa pri kolegovi pristavil, slušne mu odzdravil a popýtal sa ho, ako sa má, ako mu slúži zdravie.
Bol aký bol, ale vo svojom odbore bol uznávaným odborníkom v blízkom i v širokom okolí. Aj preto sa predstavitelia mesta rozhodli, že mu v deň jeho šesťdesiatych narodenín odovzdajú vyznamenanie za celoživotnú prácu. Pri príležitosti tohto okrúhleho jubilea sa konala v piatok poobede, teda tri dni pred jeho oficiálnymi narodeninami, firemná party v neďalekej reštaurácii. Oslava bola ako každá iná - blahoželania, darčeky, večera, pivo, víno. Ja som potom večer cestoval na vidiek, a aby som si predĺžil víkend, vzal som si na pondelok dovolenku.
V utorok, keď som nastúpil do práce, dozvedel som sa podrobnosti o Ivanovej smrti. V pondelok ráno sa Ivan nejako doma zdržal s prípravami. Aj vinou hustej premávky preto meškal niekoľko minút na svoju najdôležitejšiu udalosť života, na ceremoniál, ktorý sa konal na jeho počesť v mestskej radnici. Aby stihol slávnostné zhromaždenie, utekal ako odušu od taxíka hore schodmi mestského úradu, bral po dva - tri schody naraz a tesne pred vchodom do sály na medziposchodí zo stresu a z prudkej námahy mu zlyhalo srdce. Zrútil sa na zem a zomrel. Prítomní členovia mestského zastupiteľstva, rodinní príslušníci a vybraní spolupracovníci s kyticami v rukách zostali vydesení, keď videli, ako sa oslava jubilea môže ľahko zmeniť na tragédiu človeka.
V našej firme už päť rokov nikto nezomrel, preto sa o tejto smutnej udalosti, ktorá poznačila atmosféru vo všetkých oddeleniach, rozprávalo v rôznych rovinách.
Niektorým tento stav bezvládia, keď hlavný šéf bol na večnej dovolenke, vyhovoval a neskrývali uvoľnenie, ktoré zavládlo v ich úradníckych dušiach. Pretože sme všetci otrokmi peňazí, pracovalo sa aj naďalej poctivo, možno ešte usilovnejšie ako predtým, ale v kanceláriách vládla namiesto Ivana tichá bázeň a pokora. Nebolo už treba hnať ľudí do práce. Spolupracovníci pomáhali jeden druhému bez príkazov, z vlastnej vôle a hovorili medzi sebou, skôr pohnutými než panovačnými hlasmi. Rešpekt pred smrťou prinútil každého zamestnanca zamyslieť sa nad svojou budúcnosťou a nad zmyslom svojej každodennej práce. Načo sa trápiť nad plánmi, tabuľkami a grafmi, dumali sme všetci, keď to raz všetko spolu s nami upadne do zabudnutia.
A čo bolo zaujímavé produktivita práce, napriek tomuto nešťastiu, vo firme nečakane vzrástla. Ľudia radšej pracovali ako muly, len aby nemuseli myslieť na také pochmúrne veci ako dočasnosť, márnosť, ničota. Spolupracovníci jeden druhému už nekazili náladu jalovými spormi a riadenie tiež bolo bez zbytočnej nervozity.
Zmenila sa podstatne aj rétorika podvedúcich. Nepoužívali už rozkazovací spôsob, ako predtým: Choďte tam! Urobte to! Vybavte to! Ale príkazy dávali v tichšej tónine a v podmieňovacom spôsobe: Išli by ste tam? Urobili by ste to? Mohli by ste to vybaviť? Už viac nebolo počuť prenikavý hlas nebožtíka Ivana, ktorý používal z titulu svojej moci zvláštny spôsob prikazovania, ktorý sme my mladí byrokrati nazývali rozkazovacia záporná otázka: Prečo ste tam nešli? Prečo ste to neurobili? Prečo ste to nevybavili? Jeho podriadení museli mať určitý stupeň jasnovidectva, aby dopredu vedeli odhadnúť jeho zámery.
Teraz po rokoch, keď sa spätne pozerám na túto neveselú udalosť, napadá mi, či si Ivan svoju smrť sám nepredpovedal. V piatok podvečer, v deň tej pracovnej party v reštaurácii, po prípitku hovoril dlho a dodnes som si uchoval v pamäti časť jeho príhovoru: „Ja, ktorý som už na svojom manažérskom poste prežil všeličo, chcel by som hlavne vám mladým poradiť, ako zmysluplne žiť. Nežeňte sa bezhlavo za poctami a statkami. Peniaze sú v živote dôležité, ale nie sú najpodstatnejšie. Nežijeme preto, aby sme pracovali, ale pracujeme preto, aby sme žili. Pracujte, ale nezabudnite žiť, lebo nikdy neviete, ktorý deň je váš posledný."
Ešte som zabudol dodať, že stav úcty a medziľudskej tolerancie na jednotlivých oddeleniach trval vo firme len dva týždne. Potom bol vymenovaný nový hlavný vedúci a pracovné vzťahy sa znovu vrátili do normálnych koľají. Možno na ďalších päť rokov. Ale ja som tam už nepracoval. Medzitým som zdrhol z úradníckej klietky.
