Dnes si napríklad nemôžem spomenúť na Jozefove priezvisko. Včera som o ňom rozmýšľal celý deň a spomenul som si len na jeho meno. Pritom som s nim slúžil na vojenčine jeden dlhý rok. Každý deň, celý celučičký rok, som minimálne dvakrát denne musel počuť jeho priezvisko - ráno na rozdelení a večer pri večernom sčítaní.
Jozef, ak sa náhodou spoznáš v tomto príbehu, ozvi sa mi.
Nevideli sme sa od nášho spoločného odchodu do civilu. Takže aký Jozef mi zostal v pamäti? Bol blondín - z Bratislavy. Veľmi štíhly. Síce aj ja som bol v tom čase štíhly. Všetci vojaci v našom prápore boli štíhli. Strava na vojenčine nikdy nebola prepychová. Asi to má svoje dôvody, nielen finančné. Tlstý vojak je ľahkým terčom pre nepriateľove guľky.
S Jozefom sme na vojenskej službe boli ako dvojičky. Jeden rok sme spolu pochodovali jeden za druhým, jeden rok sme spolu jedli za spoločným stolom a jeden rok sme spolu chodili na vychádzky. A ja teraz, aj keby ma mučili, si nespomeniem na jeho priezvisko. Strašné.
Jeho poznávacím znamením bolo, že bol športový antitalent. Ale mal snahu sa zlepšovať. Hlavne v stolnom tenise. V závere vojenčiny, keď sme pinkali proti sebe, niekedy sa stalo, že sem-tam neprehral so mnou set na nulu.
Jozef prišiel na vojenčinu ako príležitostný konzument piva a odchádzal ako príležitostný abstinent. Slúžili sme spolu na záložnom letisku pri mestečku Blatná, v južných Čechách. Keďže to bol provizórny vojenský tábor bez oplotenia, chodili sme na vychádzky takmer denne - na čierno.
Málokedy som videl taký jav, aby sa povaha človeka menila pred mojimi očami ako chameleón. Raz, tesne pred koncom nášho vojenského nasadenia, sme sedeli v jednej obecnej krčmičke asi tri - štyri kilometre od provizórnych stanových kasárni. Jozef po prvom pive sedel oproti mne za stolom nesmelý, utiahnutý, takmer bez slova. Po treťom pive sa už usmieval ako doma v obývačke a po piatom pive už ma nepustil k slovu. Kecal o svojej rodine, o deťoch, o práci. Po siedmom pive sa hádal so mnou o každé slovo a po ôsmom opäť začal upádať do melanchólie. Po deviatom pive škrípal zubami, nadával na svoj osud a díval sa na mňa takým čudným pohľadom, akoby ja som bol na vine, že on je teraz na vojenčine a nie doma pri žene. Po desiatom pive už zabudol, čo rozprával pred hodinou a po dvanástom pive, o polnoci, keď sme vyšli von na dedinské námestíčko, prehlásil: „Počkaj! Musíme sa zorientovať, aby sme vedeli, kde sme. Najprv musíme nájsť nejaký východiskový bod. Zistiť, kde je hotel Devín alebo Carlton."
Zdvihol oči dohora a skúmal sústredene hviezdnatú oblohu. Musel som ho usmerniť: „Jozef, neblbni! Nie sme v Bratislave, ale v akejsi dedinke v južných Čechách. Nevidíš? Pozri! Tu je kostol, tu je nejaká riečka a mostík, cez ktorý sa musíme dostať na druhú stranu - k ceste do kasárni."
Jozef po ceste sa skôr motal, ako kráčal. Nechal som ho, aby mu to došlo, kde sa nachádza. Po dlhšom mlčaní ma znovu zastavil : „Poďme ešte niekde do baru! Pozývam ťa!"
Trpezlivosť je vlastnosť, ktorú mám od narodenia : „Jozef! Sme na vozovke a okolo nás je tma a samý les. Kde tu chceš nájsť nočný bar?"
Prechádzali sme sami dvaja nádhernou nočnou juhočeskou krajinou - plnou rybníkov. Ticho prerušovalo len kŕkanie žiab. Jozef mal neodbytnú povahu ako komár. Nikdy sa ľahko nevzdával: „Neboj sa! Však ja nejaký bar cestou nájdem. Ja sa tu vyznám."
Jozef, nehnevaj sa, keď som ťa trochu poohováral.
