Kamil bol povolaním podvodník. Nikdy nepohŕdal ťažkou prácou pracujúcich, lebo tí mu zarábali peniaze, ktoré on potom dokázal vylákať od nich svojim hereckým nadaním. Svoje herecké schopnosti mal odstupňované podľa čiastky, ktorú si chcel od svojej obete vypožičať. Čím išlo o vyššiu sumu, tým bol jeho výkon presvedčivejší. Dokázal podať ľahší výkon od obyčajnej prosby, až po vrchol svojho hereckého umenia, keď si pri štvorciferných cifrách dokázal kľaknúť na kolená a s výrazom martýra mu tiekli slzy prúdom pred očami rozpačitej koristi.
Zneužíval pocit súcitu, ktorý je v každom z nás, keď vidíme trpieť niekoho s nedostatkom peňazí. Obchody zásadne robil medzi štyrmi očami. V rodnom meste, kde býval, mal veľa známych z detstva a mladosti. Scenár vylákania peňazí býval stále ten istý. Na ulici stretol známeho, pozval ho do reštaurácie, zobral mu pivo, ponúkol cigaretou - to boli jeho vstupné náklady. Dlhodobou praxou zistil, že alkoholom omámená obeť stráca opatrnosť.
Na jeho zozname neboli len bohatí, ale aj úplne chudobní ľudia. Sám sa tomu čudoval, že alkohol u chudobných podporuje súcit oveľa viacej ako u bohatých. Veľakrát si to overil v praxi.
Dialóg začinal vždy všeobecne, nenápadne, až neskôr prešiel k sebaľútosti. Začal vzlykať nad nešťastným osudom a s prosiacimi očami nadniesol svoj finančný problém. Uzavretý obchod vždy končil frázou: „Nikomu o tom nehovor, lebo sa za to tak hanbím."
Úplne chudobných dokázal Kamil prehovoriť, aby si vzali pôžičku z banky, a tým ho vytiahli z predstieranej biedy.
Po úspešnom hereckom predstavení nasledovala odmena za vykonanú prácu. Cesta taxíkom do hlavného mesta, ubytovanie a večera v prvotriednom hoteli, priateľka, červené víno, marlborky. Ošúchané rifle vymenil za módny oblek. V jeho obľúbenom hoteli ho recepčné a čašníčky volali - Pán Kamil. Tu si užíval pocit majetných, nezávislých od dennodennej driny. Všade okolo seba rozdával prepitné.
Peniaze vracal ďalším požičiavaním. Keď náhodou stretol na ulici svojho utrápeného chlebodarcu, a ten žiadal späť svoje peniaze, Kamil sa zahral na veľkorysého: „Práve ťa hľadám. Tu máš polovicu pôžičky, zvyšok ti dám o týždeň na tom istom mieste."
O týždeň už bol opäť v hlavnom meste, kde postupne rozbiehal biznis so stavebnými prácami. Nezamestnaným veriteľom ponúkal prácu v hlavnom meste v jeho firme a vrátenie peňazí vyrovnával províziou za sprostredkovanie.
Postupom času sa Kamil čoraz menej ukazoval v rodnom meste. Obchod hlavnom meste sa mu v pekne rozrastol a na nábor pracovníkov využíval pracovné agentúry. Nakoniec sa navždy rozlúčil s rodákmi a to tak hrdinsky, že tým ktorí mu hrozili súdom, splatil dlhy. Asi desať percent poškodených zostalo z hanby, aby sa o ich naivnosti nedozvedeli susedia, navždy neodškodnení.
Nedávno som videl jeho tvár v televízii, preto som si spomenul na jeho začiatky.
