Nás mladých tu všetci prezývajú ´Rockery´. Sedíme šiesti pri okne za podlhovastým stolom, predbiehame sa v pití piva, najčastejšie debatujeme o hardrockových kapelách.
Hneď za vedľajším stolom v strednom rade sedí ´Krížovkár´ - civilným povolaním tesár. Sedí sám, rúbe jedno pivo za druhým, dnes ich už má na účte pätnásť. Lúšti krížovky, zabratý do tajničiek okolie si veľmi nevšíma.
Za ním o stôl ďalej sedí ´Zmenár´. Vyučený elektrikár, ktorý na zmeny nikdy nepracoval, ale nazývame ho takto ironicky preto, lebo minulú zimu prišiel do práce do neďalekej fabriky v nedeľu večer s dvanásťhodinovým predstihom. Vrátnikovi, ktorý ho posielal späť domov, aby sa do nasledujúceho rána ešte vyspal, vysvetľoval: „Pomýlilo ma to, lebo v zime o šiestej večer je taká istá tma ako v šesť hodín ráno. Hoci bolo mi to divné, keď som kráčal ulicami mesta, že tak málo ľudí ide dnes do práce."
Podľa úbytku eufemizmu, akým si ´Zmenár´ objednáva pitie a narastajúcej hlasitosti jeho prejavu, vždy vieme v akom štádiu sebakontroly sa jeho myseľ nachádza. Svoju objednávku začína zakaždým prehnane slušne a nesmelo: „Jednu borovičku by som si prosil!"
Neskôr pokračuje trochu smelšie a hlasnejšie: „Ešte jednu borievku, áno?"
Po čase už privoláva čašníka oveľa razantnejším tónom: „Borovku! A ihneď!"
Nakoniec, keď už má splnený svoj pitný režim vykrikuje na čašníka ako zmyslov zbavený: „Bororo!!! Bororo!!! Dones mi bororo, lebo ťa dám prepustiť, ty zbojník!"
Účtujúci čašník, krstným menom Mikuláš, kľúčová postava týchto kultúrno-diskusných posedení, bez ktorého by krčma nemala v okolí takú spornú povesť, má dve prezývky ´Hlavička-makovička´ alebo ´Miki-kiki-zbojník´. Celý deň roznáša pivo dôstojne ako pravítko, ale s príchodom neskorých hodín jeho okrúhla tvár, nepomerne malá k predlženému telu, postupne naberá výraz mučeníka. Ťažký podnos s načapovanými pivami ho ohýba k zemi, jazyk sa mu začína pliesť od únavy a od vypitého rumu v office. Zakaždým keď zratúva zákazníkom účet pri stole, nasadí sladkokyslý zbojnícky úsmev, a keď kalkuluje cifry v hlave, pohľad mu automaticky vyskočí do stropu, akoby tam bol imaginárny cenník. Ale v podstate je to dobrá duša, tolerujeme mu jeho výkyvy v počtoch, pretože má doma ženu a tri deti.
Ďalším štamgastom, ktorý tu dnes nesmie chýbať, je ´Spisovateľ´. Povolaním učiteľ na základnej škole, svoju rolu pozorovateľa života hrá dokonale. Nikdy k nikomu sa neprihovára, zádumčivo sedí sám v kúte a rozmýšľa. Píše krátke články do miestnych novín o rozhádzaných odpadkoch v parku, ako žiaci ôsmej bé sadili stromčeky a podobné úvahy.
Okrem ďalších nemenej zaujímavých hostí je tu ešte neprehliadnuteľný ´Pišta-komuništa´. Nemá v krčme stále miesto na sedenie, z malého dôchodku si nemôže dovoliť vypiť toho veľa. Svoju prezývku si vyslúžil tým, že dakedy študoval na Večernej univerzite marxizmu - leninizmu, teraz chodí od stola k stolu a každého, kto ho nepošle niekam, presviedča, že komunizmus nie je slepá vývojová vetva, ale naopak, jediná spása ľudstva.
Miestne panoptikum pravidelne okolo pol ôsmej večer dopĺňa nízka plnoštíhla postavička v hnedom obnosenom obleku. Ako sa v skutočnosti volá tento asi päťdesiatročný chlapík s riedkymi hnedými vlasmi, a čím sa živí, nevieme, ale nikto mu tu inak nepovie ako ´Ej-mám-ja-lúčku´.
Aj dnes vstupuje do zadymenej miestnosti s mierumilovným pivným úsmevom na perách a od radosti, že je opäť medzi svojimi druhmi, na scéne, kde sa stále niečo deje, hneď po príchode do pohostinstva prenikavo zahvízda, potom udrie päsťou po najbližšom voľnom stole a rozradosteným hlasom zanôti úvodný verš známej ľudovej pesničky: „Ej, mám ja lúčku v hlbokej doline."
Hodinu nato nasleduje vrcholná scéna dnešného večera - dramatický výstup mladej ženy, ktorá sa nečakane objaví vo dverách. V momente zastaví spletité duševné pochody všetkých zúčastnených postáv. Do dejiska príbehu vstupuje mlčky, rezolútne a riadne nahnevaná. V náručí drží v perinke zabalené nemluvňa, ráznymi krokmi prichádza k stolu, pri ktorom štyria chlapi okamžite prerušia rušnú debatu. Položí plačúce dieťa medzi poldecáky na reštauračný stôl pred jedného zo stolovníkov, zvrtne sa na opätku a bez slova odíde.
Všetci hostia zdesene čakajú na reakciu otca dieťaťa. Nemáme ešte preňho prezývku, pretože nechodí tu často, ale po dnešnom dni mu dajakú honosnú vymyslíme, lebo zachováva sa ako skutočne milujúci rodič. S láskou privinie bábätko k hrudí, zaplatí útratu a chvatne opúšťa ohromenú spoločnosť.
Tesne pred záverečnou sa miestne osadenstvo pomaly rozchádza. Účtujúci čašník ´Hlavička-makovička´ vyprevádza posledných hostí k východu a presne o dvadsiatej tretej hodine definitívne zatvára dvere. Závora padá. V zákulisí krčmy ´Hlavička-makovička´ alias ´Miki-kiki-zbojník´ spočítava tržbu, ale po štvrťhodinke už je taký unavený, že si líha zmordovaný na mechanickú váhu v office. Usína. Ráno ho tam prikrytého reštauračnými obrusmi nájde upratovačka.
