Pondelok 07.30 hod:
Hrdlo ma bolí už tri dni. Vyplazujem jazyk do zrkadla - riadny opuch na ľavej mandle. Zvažujem: Ísť k doktorke, neisť? Možno to cez deň rozchodím. Beriem si paralen, vyplachujem si ústa slanou vodou, meriam si teplotu - 38,2 ᵒ Celzia. Opäť dilema: Ísť k doktorke, neisť? Idem. Rozhodol som sa definitívne. Nech mi predpíše dajaké antibiotiká a bude pokoj.
Pondelok 08.30 hod:
Obvodná doktorka sa sústredene díva do môjho hrdla. V jednej ruke drevená špachtľa, v druhej rozsvietená baterka.
„Celá ľavá strana je zatiahnutá, musíte ísť na polikliniku ku krčnej doktorke," nepoteší ma.
Pondelok 09.30 hod:
Idem pešo na polikliniku, vonku sa obloha tiež zaťahuje mrakmi. Cestou si kupujem noviny.
„Bohužiaľ, musíte ísť do nemocnice na operáciu, ľavá mandľa musí ísť von," vyriekne konečný verdikt krčná doktorka.
Udalosti začínajú naberať na obrátkach.
Pondelok 11.00 hod:
Som doma, balím si veci, švagor ma vezie autom do nemocnice.
Pondelok 12.00 hod:
Som na príjme v nemocnici, vyplňujem tlačivá. Tu zisťujem, že slovo pacient už je zastaralý výraz, lebo sestrička z príjmu telefonuje na krčné oddelenie: „Máme tu pre vás nového ´klienta´. Poisťovňu má tú najlepšiu, pripravte lôžko!"
Pondelok 13.00 hod:
Ležím v posteli, v nemocnici, na ORL klinike, na izbe ležia so mnou jeden mladý Róm a jeden dôchodca. Zjavne vidno, že už majú pobytu v nemocnici plné zuby. Čítam noviny, nebavím sa s nimi, čakám.
Pondelok 13.30 hod:
Službukonajúca sestrička ma zavolá do ambulancie. Meria mi tlak, teplotu, berie odbery - krv, moč. Mám trochu obavy, ale už som v živote prežil omnoho horšie časy. Vraciam sa na nemocničnú izbu, pokračujem v čítaní novín.
Pondelok 14.30 hod:
Znovu ma sestrička vyvolá von z izby. Tentoraz idem do operačnej sály. Mladý sympatický doktor mi pichá injekciu do krku. Trikrát, štyrikrát ma to zabolí, ako keď pichne včela. Vraciam sa na izbu, ďalej čítam noviny.
Pondelok 15.00 hod:
Už som bez ľavej mandle. Ukázalo sa, že ten mladý doktor je aj šikovný chirurg, mandľu mi vyoperoval, bez toho aby som niečo cítil - vďaka injekcii.
Pondelok 15.30 hod:
Opäť sa vraciam na izbu, opäť čítam noviny, ale už ma to veľmi nebaví. Premýšľam, že ráno sa mi o tom ani nesnilo, že poobede budem bez krčnej mandle. Moji spolubývajúci ma celý čas nenápadne pozorujú, sú zvedaví, lebo sa nudia. Mladý Róm už to ticho nevydrží a spýta sa ma: „S čím si tu?"
„S mandľami," odpovedám potichu, zmeneným hlasom. Už nečítam, len sa dívam do novín.
„A kedy ťa budú operovať?" vyzvedá teraz pre zmenu dôchodca.
„Už som po operácii, pred chvíľou mi vybrali ľavú mandľu," odpovedám nasilu a ukladám noviny na nočný stolík.
Obaja na mňa hľadia s údivom ako na Ramba.
Utorok 07.00 hod:
Vizita. Róm aj dôchodca idú domov. Som sám na izbe, kupujem si v stánku pred nemocnicou čo najviac novín a časopisov. Čítam, spím, čítam, spím. Celý deň nič nejem. Čerstva rana v krku ma pobolieva, hlavne keď preglgám, alebo pijem čaj.
Streda 07.00 hod:
Vizita. Primár mi skontroluje ústnu dutinu a pochváli pred nastúpenou suitou mladého chirurga, ktorý ma operoval: „Dobrá práca, pán kolega, vyzerá to výborne."
Kupujem si v kantíne čo najviac chladných jogurtov. Jem ich postupne, pomaly, s námahou.
Štvrtok 07.00 hod:
Vizita. Primár konštatuje: „Lieči sa to veľmi dobré, zajtra vás možno pustíme na domáce doliečenie."
Kupujem si tresku a skúšam ju jesť s rohlíkmi.
Piatok 10.00 hod:
Už som doma. Celý deň si vyplachujem hrdlo harmančekovým čajom, jedlo prežúvam na pravej strane.
Sobota 18.00 hod:
Nastupujem do práce, na nočnú službu. Konečne sa môj život vracia do zabehaných koľají. Zlatý stereotyp.
