To bol aj Mariánov prípad. Priznal sa mi, že v mladosti pred svadbou sa mu páčili dve dievky. Príroda to zariadila tak, že obe boli mladé, pekné a obe javili o neho primeraný záujem. Len povahy mali slečny rozdielne. Samozrejme, že mladý Marián si vtedy vybral tú druhú, menej šťastnejšiu alternatívu. Až po svadbe zistil, že rozdiely v pohľade na spoločnú budúcnosť medzi ním a jeho manželkou boli také rozdielne, že nemalo zmysel miešať Mariánovu miernu povahu s manželkinou dominantnosťou.
Po piatich rokoch znášania manželkiných nálad sa Marián rozviedol. Ostali mu len alimenty a prázdny byt. Nedávno mi vylial pri poháriku svoju dušu:
„Vieš, aký je to mizerný pocit, keď stretneš po rokoch svoju bývalú frajerku a vidíš, že čas sa už nedá vrátiť späť, a že všetko, čo v minulosti bolo také krásne, je teraz definitívne stratené. V nedeľu som stretol tú, čo som ti spomínal, s ktorou som sa kvôli svojej bývalej manželke pred svadbou rozišiel. Prechádzala sa so svojim terajším manželom po parku - aj s ich dvoma deťmi. Kývli sme na seba nenápadne hlavami, naše pohľady sa stretli len nachvíľu a obom nám bolo okamžite jasné, že sme si obaja pobabrali naše životy. Ja som bol hlavne na vine. Z jej tváre som v momente vyčítal, že keby boli tie deti odo mňa, bola by so mnou omnoho šťastnejšia. Vieš si predstaviť, ako sa teraz cítim? Len na pár sekúnd odhodila spoločenskú masku a ja stále mám pred očami ten jej výraz tváre - ako výčitku - prečo som sa pred rokmi tak unáhlil?"
K tomu niet čo dodať.
