Po prebudení som zostal ležať v posteli, nechcelo sa mi púšťať do nijakej činnosti. Apaticky som sledoval v televízii ranné správy, raz na jednom, raz na druhom kanály. Bol som zvedavý na medicínsko-meteorologickú biopredpoveď, ale všetky televízne stanice predpovedali na ten deň prvý rizikový stupeň, čiže slabú záťaž na ľudský organizmus.
„Meteosenzitivitou to asi nebude," rozjímal som ospalo o svojom zdravotnom stave.
Z hypochondrickej letargie ma prebralo vyzváňanie mobilu. Volal priateľ, sochár, či by som nemohol prísť k nemu o dve hodinky, že ho má navštíviť nový zákazník, ktorý prejavil záujem o sadrové plastiky, ale bohužiaľ záujemca je odkázaný na invalidný vozík, preto bude potrebovať moju pomoc, aby som mu pomohol dostať ho aj s vozíkom hore do ateliéru.
Priateľ má ateliér na poslednom, treťom poschodí v tehlovej bytovke bez výťahu a problém nastal, keď vozičkár prišiel síce s doprovodom, so svojim bratom, ale na elektrickom invalidnom vozíku, ktorý vážil aj s batériou vyše sto kíl.
Telesne postihnutý zákazník bol šťúply chlapík v mojich rokoch a na moje prekvapenie vyzeral oveľa vitálnejší než ja. Neustále sa usmieval, keď hovoril o svojej záľube k plastikám a svojim oduševnením vyvolal slabý úsmev aj na mojej nevyspatej tvári.
Pred priateľovým vchodom sme potom všetci hútali, ako dostať po schodoch do ateliéru ťažký vozík s invalidom. Nakoniec sa priateľ rozhodol, že vozičkára vynesú s pomocou jeho brata na rukách a ja zatiaľ vonku postrážim vozík. O desať, pätnásť minút ho znesú späť dole pred vchod.
Doobeda na sídlisku nikdy nie je veľa ľudí. Počasie bolo pekné, letné, po niekoľkých minútach ma prestalo baviť len tak nečinne čakať, postávať pri vozíku, najmä keď som sa necítil najlepšie po nevyspanej noci. Preto som si sadol do invalidného vozíka a z dlhej chvíle som študoval ovládací panel na pravej bočnici. Opatrne som skúsil zapnúť pohon, páčku som jemne zatlačil dopredu - vozík sa so mnou pohol. Uf, aký to malo plynulý rozjazd!
Napadlo mi, aby som zabil čas a trochu sa rozptýlil, že sa zveziem po koniec bytovky a späť. Viedol som vozík opatrne popri bytovke, držal som sa v strede chodníka, bál som sa, aby som neopatrným manévrovaním nevyšiel s vozíkom na obrubník. Na konci chodníka pred križovatkou som sa krátkym oblúkom otočil a cestou späť som zbadal mladý adolescentný párik, chlapca a dievča, ktorí sa rútili po chodníku oproti mne na kolieskových korčuliach. Obaja mali oblečené kraťasy, priliehavé tielka a spolu vytvárali obdivuhodnú symbiózu rýchlosti, ladnosti a bezstarostnosti okamžiku.
Držali sa usmiati za ruky, tesne predo mnou sa im dlane rozpojili, chlapec ma obišiel sprava, dievča zľava a hneď za mnou sa im ruky harmonicky spojili. Pripadal som si ako živá slalomová prekážka. Ich štíhle telá, svieže tváre boli dokonalou prehliadkou mladosti, zdravia a radosti zo života. Zastavil som na chvíľu vozík, pootočil hlavu dozadu a obdivoval dlhé paže, nohy, svaly ako z gumy.
Po tejto pôsobivej ukážke vznešenosti a pôvabu som sa znovu sústredil na riadenie vozíka. O pár metrov ďalej som musel nasmerovať vozík mierne doprava, pretože z neďalekého vchodu vyšla na chodník oproti mne mladá mamička, ktorá tlačila pred sebou detský kočík. V ňom sedelo opreté o opierku asi dvojročné dieťa. Roztvorenými očkami zvedavo hľadelo na svet, a keď sa naše pohyblivé prostriedky míňali, v bode, keď som bol s dieťaťom v jednej rovine, dieťa ukázalo prštekom na mňa a zadžavotalo: „Tí-tí!"
Jeho matka sa pozrela na mňa a na vozík zvrchu ako na výbornú výchovnú pomôcku a potvrdila svojmu dieťaťu jeho geniálny postreh: „Áno, zlatko. Pozri! Aj ujo ide tí-tí."
Zastavil som vozík opäť pred priateľovým vchodom. Pozrel som sa na hodinky, ubehlo už viac ako desať minút a priateľ so zákazníkmi sa ešte neobjavili.
Čo tam toľko trčia, rozmýšľal som v duchu. Prešlo popri mne zopár chodcov, niektorí sa na mňa dívali ukradomky, niektorí sa úplne vyhýbali môjmu pohľadu, aj pre mňa bolo neobvyklé dívať sa na ľudské tváre zdola, rozbolela ma z toho krčná chrbtica.
O ďalších pár minút som uvidel, ako sa po chodníku blíži ku mne mníška. Postaršia pani, sivý letný habit, kovové okuliare, strieborný kríž. Keď prichádzala ku mne, jej sympatická tvár nadobudla milosrdný výraz. Zopla ruky ako pri modlitbe a prihovorila sa mi súcitným hlasom: „Óh, aký smutný pohľad! Taký pekný chlap a už na invalidnom vozíku! Viem pochopiť vaše utrpenie."
S Božou láskou nie je radno sa zahrávať. Keď som s úctou primeranou jej duchovnému stavu nenáhlivo vstal na zem, mníškin užasnutý pohľad na moje nohy ma takmer vydesil. Aby si to nevysvetľovala ako zásah Božej moci, podrobne som jej celú záležitosť vysvetlil. S úľavou pochopila celú záležitosť a povzbudila ma do života slovami: „Chvalabohu! Buďte radi, že vám nič nie je, a že ste taký zdravý!"
