Skončil sa môj študentský život - vstávanie z postele pred obedom a návraty domov okolo polnoci. Skončili debaty s priateľmi pri pive o umení, skončila doba filozofických úvah a rozjímania o slobode, nastal čas pripojiť sa k davu, k tým, ktorých už nechcel živiť ani štát, a nemohli ani rodičia.
Zamestnal som sa v továrenskej štvrti, v malej fabričke ohraničenou oceľovým plotom, v noci stráženou strážnymi psami.
Tu som začal spoznávať, čo je skutočný život. Nie teoretický, ale praktický. K zmene myslenia dochádzalo u mňa postupne, pomaly. Cesta k poznaniu podstaty spoločenskej práce bola dlhá, strastiplná, ale viedla po špirále, takže dnes som sa vrátil k tým istým témam ako zamlada, len na vyššej, empirickej úrovni.
Na svoj prvý deň v pracovnom nasadení nemám nadšené spomienky. Dominantný samec, holohlavý riaditeľ, mi bol sympatický asi ako dozorca väznice. Jednal so mnou ako s inteligentnou nulou, chladne ma predstavil budúcim kolegom. Druhýkrát som ho videl až o mesiac a pol - pri mojom odchode z fabriky.
Môj prvý pracovný post znel honosne: konštruktér. Kancelária bola malá, šesť krát štyri metre. Rysovacia tabuľa, skrine, stoličky, stoly a nástenné hodiny - na ne som sa díval najčastejšie.
Konštrukčný team pozostával spolu so mnou zo štyroch členov. Schválne ich nenazývam konštruktérmi, lebo počas môjho krátkeho pobytu, keď som tam pracoval, sme nič nevykonštruovali. Všetko podstatné, čo sa vo výrobe vyrábalo, bolo už dávno skonštruované, my sme len do skopírovaných výkresov zapisovali nové údaje.
Oproti mne sedel Emil, mali sme spojené stoly. Bol odo mňa o tri roky starší. Povolaním bol kreslič, ale v súkromí sa snažil presadiť ako maliar obrazov. Dalo sa s ním rozprávať o všetkom možnom, aj jeho obrazy sa mi pozdávali. Hoci sme spolu pracovali len krátko, jeho celkové vystupovanie a myslenie mi boli veľmi blízke. V tom čase bol Emil odo mňa bohatší o jednu manželku, dvojizbový byt a dve deti.
Vlastne vďaka nemu píšem tieto riadky, lebo som ho náhodou minulý týždeň stretol po rokoch pred jedným supermarketom, kde sme prehodili dve, tri slová, či sa ešte poznáme. Trochu sa zmenil, pochudol, aj jeho typické umelecké fúziky našedivelí. Posťažoval sa mi na súčasnú dobu - obchody nejdú, ľudia dnes menej míňajú na umelecké obrazy.
Emil navždy zostane v mojej mysli spojený so zážitkami v mojom prvom pracovnom oťukávaní. Mal zmysel pre humor. Ako veriaci rád ironizoval absurdný vývoj vo vtedajšej spoločnosti.
Z môjho krátkeho pôsobenia na tomto poste mi ostala spomienka na kontrolu z ministerstva, ktorá mala prísť k nám, aby zistila, na čom pracujeme, a či vôbec pracujeme.
V deň kontroly sme naaranžovali našu konštrukčnú kanceláriu výnimočne pracovne. Na rysovaciu dosku sme prišpendlili najväčší výkres, ktorý sme našli v skrini a oprášili. Po stoloch sme rozložili tabuľky, pravítka, čerstvo zastrúhané ceruzky. Všetci sme si obliekli pracovné biele plášte a precvičovali sme si v duchu vety, ktoré povieme kontrolórom, keby sa nás náhodou vypytovali, čo sme v poslednej dobe vyprodukovali.
Emil neustále vychádzal na chodbu a cez polootvorené dvere svojimi bystrimi očami preveroval, aký dojem urobí na kontrolórov naša kancelárska dielňa. Snažil sa svojim umeleckým citom vyvážiť kompozíciu v pracovni: „Tam na rohu stola je ešte prázdne miesto. Dajte tam niečo! Nejaký menší výkres alebo kalkulačku. Ty si sadni bližšie k stolu! A nehrb sa!"
Napísal som si svoju obhajovaciu reč na kúsok papiera a naučilsom sa ju naspamäť. Zbytočne. Kontrolóri k nám neprišli, naše oddelenie vynechali. Keď odišli preč z fabriky, behom päť minút bola naša kancelária opäť v pôvodnom stave.
Už v prvom zamestnaní som pochopil, že prázdny život nemožno nazvať šťastím.
