Novú prácu som si našiel na inzerát vo firme, ktorá profitovala zo zahraničného obchodu a ja som v nej zaisťoval rôzne školenia, odborné jednania a zaškolovacie kurzy.
Pracoval som v kancelárii, na jednom oddelení so mnou, okrem šéfa a sekretárky, pracovali tri ženy a šesť chlapov. Už v prvých týždňoch po nástupe do práce som v duchu jasal, že som konečne našiel mladý kolektív, primeraný môjmu veku, ešte nezdeformovaný intrigami, závisťou a generačnými konfliktami. Všetci spolupracovníci ma od prvého okamžiku oslovovali krstným menom, každý pracovný deň bol síce rušný, kvôli náročnosti úloh, ktorými sme boli zavalení, ale vďaka vzájomnej pomoci, a dobre stmelenému tímu, nikdy nevznikali medzi nami hádky.
Na organizáciu školiacich akcii som dostaval firemné peniaze, ktoré som uschovával vo väčšej papierovej obálke, ktorú som vždy zopol kancelárskou zošívačkou, a takto uzavretú obálku s peniazmi som nechával v trezore, v ktorom aj ostatní spolupracovníci mali uložené firemné cenné dokumenty, ceniny a darčekové predmety. Malý kovový trezor bol na sekretariáte, kľúč od neho mala sekretárka, a keďže zvyčajne mala plné ruky práce, a v kolektíve vládla vzájomná dôvera, keď si niekto z oddelenia chcel niečo vybrať, alebo vložiť do trezoru, ona mu len podala kľúč, nech si trezor otvorí sám a ďalej sa venovala svojej práci.
V tom čase som nebol veľmi bohatý a občas som si musel vypožičať raz väčší, raz menší obnos z firemných peňazí, aby som pokryl všetky svoje počiatočné náklady v novom zamestnaní, ale vždy, keď bola výplata, som požičanú sumu vrátil späť do obálky.
Na prednú stranu obálky som pravidelne písal dátumy svojich finančných operácií a konečnú sumu, koľko peňazí sa v nej aktuálne nachádzalo, pritom so znamienkom mínus som zaznamenával čiastky, ktoré som si dočasne požičal a znamienkom plus, ktoré som vrátil. Objem peňazí, ktoré odchádzali a prichádzali do obálky na organizovanie školení sa často menil. Priemerne som mal v obálke okolo pätnásť, dvadsať tisíc korún a z času na čas som obálku vymenil za novú, čistú, keď stará bola nepriehľadne počmáraná mojimi odpočtami, alebo značne perforovaná početnými dierkami od spiniek.
Raz, keď som robil pravidelnú kontrolu v obálke, čiastka uvedená na nej mi nesedela s čiastkou vo vnútri - chýbalo tisíc korún, na tú dobu pekný peniaz. Nešlo mi to do hlavy. Ako je to možne? Že by som sa prepočítal pri poslednom zapisovaní údajov na obálku? Predtým sa mi to ešte nikdy nestalo. Alebo mi tú tisícku niekto jednoducho ukradol z obálky? Zvažoval som, že to nahlásim vedúcemu oddelenia, ale potom mi napadlo, že by som tým len zasial podozrievavosť medzi kolegami a narušil doterajšiu priateľskú atmosféru na pracovisku. Rozhodol som sa to riešiť tak, že som do obálky vložil list nasledovného znenia:
Milý kolega, kolegyňa,
pri kontrole peňazí, ktoré sú určené na diéty pre zahraničných účastníkov odborných školení, som zistil, že mi v obálke chýba tisíc korún. Každému sa môže stať, že ho prekvapia nečakané výdavky a nevie vyjsť s peniazmi do najbližšej výplaty - aj mne sa to už stalo. Buď tak dobrý /á/, prosím Ťa, ak si si tú sumu požičal/a/, a ak Ti pomohla, vráť ju späť do obálky, nakoľko sa jedná o firemné peniaze - inak budem musieť zaplatiť tie peniaze z vlastného vrecka.
Doteraz sme boli dobrý kolektív, dúfam, že sa táto nepríjemnosť čoskoro vyrieši a nenarušia sa tak naše dobré pracovné vzťahy, ktoré medzi nami sú a verím, že aj naďalej zostanú.
Vopred ďakujem za pochopenie.
Nakoľko som si tiež nebol stopercentne istý svojou presnosťou vedenia záznamov na obálke, tento list som napísal skôr pre seba, aby som ospravedlnil svoju zábudlivosť, nedbalosť. Nechcelo sa mi veriť, že by niektorý zo spolupracovníkov, ktorých som považoval takmer za priateľov, sa mohol zachovať tak nečestne. Domnieval som sa, že po nejakom čase list z obálky vyberiem, roztrhám a hodím do koša.
O týždeň som tých chýbajúcich tisíc korún vrátil zo svojich peňazí do obálky a o ďalší týždeň som obálku opäť otvoril, aby som vybral peniaze na ďalšiu firemnú akciu. Na moje veľké prekvapenie sa peniaze z obálky vysypali na pracovný stôl bez inkriminovaného listu. Darmo som ho hľadal medzi bankovkami, akoby sa vyparil. Prepočítal som peniaze, pozrel som sa na poslednú cifru na obálke - tisícka navyše!
Dodnes neviem, ktorý z kolegov alebo kolegýň si vtedy takto finančne pomohol, koho môj list svojím obsahom tak morálne oslovil, že ho po prečítaní vybral z obálky a pritom čestne vrátil svoju pôžičku, len keď som o rok a pol odchádzal z tejto firmy, samozrejme nie kvôli tejto príhode, ale kvôli svojim zdravotným problémom, jedna kolegyňa, rozvedená s dvoma deťmi, mi darovala na pamiatku svoj šál. Doteraz ho mám doma v skrini a dodnes neviem, či mi ho darovala zo sympatie, a či z vďaky. To sa už nikdy nedozviem.
