Pozoroval som ich dennodenne, ako sa spolu hrali, strážili, oddychovali, celý deň budili dojem, že sú najlepší kamaráti, až do okamihu, kým som im do misiek každému zvlášť nedal rovnaký prídel stravy. Vtedy sa zmenil ich výzor na nepoznanie - pažravo hltali kúsky žrádlo, nenávistne zazerali jeden na druhého, vrčali na seba a často sa dokázali poruvať o zvyšky, ktoré sa rozdrobili okolo misiek. Samozrejme, že väčšie sústo si vždy pre seba vydobyl dominantný Tello.
V ľudskej ríši, kde sú základné životné potreby zabezpečované peniazmi, sme často svedkom toho, že aj medzi najlepšími priateľmi dochádza k podstatnej zmene v správaní, keď pri získavaní peňazí jeden druhému ohrozuje jeho záujmy. Aj priatelia sa dokážu slovne poruvať až do krajnosti - v tom lepšom prípade.
Našťastie na rozdiel od zvierat máme v sebe vyvinutý omnoho dokonalejší zmysel pre súžitie a našu závislosť na peniazoch dokáže väčšina ľudí kompenzovať dodatočnou štedrosťou, pomocou slabším, tolerantnosťou, ochotou obetovať sa.
Minulého roku zlepšila môj nelichotivý názor na kolektívnu prácu - kde neustále hrozí riziko podceňovania jednotlivca - televízna relácia Pošta pre teba, keď si kolektív pracovníkov jednej výrobnej firmy pozval do televízie svoju šéfku, aby sa jej verejne pred televíznymi kamerami poďakoval za jej láskavý prístup k podriadeným, za neúnavné udržiavanie priateľskej atmosféry na pracovisku, za neegoistické riešenie pracovných problémov.
Musím sa priznať, zarosili sa mi zrenice, keď sa stretli spolupracovníčky, išlo o ženský kolektív, so svojou sympatickou vedúcou. Ohromený som videl, že aj u nás na pracoviskách ešte existujú ušľachtilé citové vzťahy, nota bene v oblasti výroby, kde som kedysi pracoval, a kde by som z vlastnej skúsenosti najmenej očakával taký vrchol ľudskosti.
Relácie tohto druhu ma prinútili poopraviť môj prístup k pracovným kolektívom a optimisticky začínam veriť, že: „To zdravé jadro medzi našimi ľuďmi ešte existuje!"
