Hneď večer som zavolal manželke domov, oznámil som jej radostnú novinu, že som konečne po dvoch rokoch v cudzine chytil poriadny flek, že už sa nemusí obávať o našu budúcnosť, budem jej mesačne posielať ešte viac peňazí, aby mala dostatok na vedenie domácnosti, na výchovu našej osemročnej dcéry, že už nemusí hľadať nejakú podradnú, slabo platenú prácu u nás doma, že chcem, aby pocítila aj na tú diaľku, ako ju mám rád, že sa viem nadpriemerne postarať o svoju rodinu a zabezpečiť jej a našej dcérke lepší a bohatší život.
Po vystriedaní rôznych profesií, od maliara izieb až po umývača okien, stal som sa nakoniec opatrovateľom - a carer. Opatroval som deväťdesiatročného bývalého profesora vysokej školy v jednom severoamerickom mestečku na východnom pobreží USA. Starý pán už bol na invalidnom vozíku, nemal žiadnu rodinu, prežil svoju manželku aj svojho jediného syna, ktorý sa neoženil a nemal žiadnych potomkov. Starký bol z toho dosť smutný, ale nie zúfalý. Býval som v jeho staromódne zariadenom rodinnom dome, plnom starožitností a umeleckých kníh, kde som dostal vlastnú izbu. Mal som voľný prístup po celom dome a okrem domu staral som sa o trávnik v záhrade, o profesorove historické auto, ale samozrejme hlavnou náplňou mojej práce bola starostlivosť o profesora ako o pacienta - lieky, nákupy, príprava stravy, dohľad a zabezpečenie jeho základných životných funkcií.
Po čase si ma starý pán veľmi obľúbil, pomáhal som mu nad rámec svojich povinnosti, masíroval som mu ruky, nohy, cvičil s ním v posteli jednoduché cviky. On mi na oplátku pomáhal zdokonaľovať sa v angličtine, zasväcoval ma do histórie umenia, do predmetu, ktorý kedysi vyučoval, a o ktorom rozprával s takým nadšením, že som ho počúval s otvorenými ušami a očami. Často som vyberal z jeho bohatej knižnice farebné publikácie rôznych svetových maliarov, rozoberali sme spolu detaily tisícky obrazov, naučil ma rozlišovať umelecké smery, dal mi základy estetiky nielen vo výtvarnom, ale aj úžitkovom umení, v starožitnostiach, v sochárstve a v architektúre.
Postupom času mi starý profesor tak dôveroval, že ma posielal autom do banky, vybavoval som mu účty, jeho susedia mi každé ráno zdravili, a keď som aj im pomohol s drobnými domácimi opravami, oslovovali ma po mene, volali ma k sebe na návštevu, jedným slovom, stal som sa v cudzom svete váženým mladým mužom, ktorého prijalo medzi seba najbližšie osadenstvo.
Zdravotný stav pána profesora sa tak zlepšil, že s mojou pomocou začal chodiť na krátke vzdialenosti po svojich nohách, v slnečných dňoch som ho vozil autom k moru, bol so mnou nadmieru spokojný a po roku si na mňa tak zvykol, že ma bral úplne ako svojho syna.
Manželke a dcérke som telefonoval minimálne dvakrát týždenne. Hovory trvali niekoľko hodín a starký, keď vybadal, že sa blíži deň, keď sa vrátim domov k milovanej žene, jedného dňa si ma s vážnou tvárou zavolal k sebe a pokojným hlasom mi navrhol, aby sa moja manželka a dcéra presťahovali k nám, do jeho domu, do USA, že on nemá dedičov, a že celý svoj majetok: dom, auto, úspory prepíše na mňa, ak ho dochováme do smrti.
Bola to šokujúca správa, profesor bol veľmi bohatý človek - znelo to ako z rozprávky - o takomto živote sa mi pred troma rokmi, keď som do USA utiekol z nášho úradu práce, ani nesnilo. Rozradostený som okamžite volal manželke, vysvetlil som jej, aké máme neuveriteľné šťastie, že môžeme všetci spolu bývať v nádhernom rodinnom dome v USA, v malom mestečku, rozlohou podobnom ako to naše na Slovensku, ale oveľa krajšom a čistejšom, nech chytro začne vybavovať víza a pripravovať sa na nový, šťastnejší život. Jej kategorická odpoveď ma takmer omráčila: ´Ja do žiadnej Ameriky bývať nepôjdem!´
Dopadol na mňa nesmierny smútok. Všetko, čo som posledné roky robil, robil som pre ňu a našu dcérku. Ľúbil som obe nadovšetko, nevedel som si predstaviť, že by som v USA zostal sám bez svojej rodiny, hoci finančne zabezpečený - nebol by som šťastný. Ale nemohol som ju nútiť k takémuto závažnému kroku. V ďalších dňoch sme po telefóne opäť rozoberali náš spoločný osud, zatvrdlo trvala na svojom, chcela naďalej žiť, kde si zvykla, v malom rodnom mestečku na východnom Slovensku.
Bolo to pre mňa ťažké rozhodovanie. Nakoniec som sa rozhodol ukončiť načas pracovný pomer v USA a odcestoval som domov, dúfajúc, že ju možno dajako prehovorím k zmene postoja.
Privítanie nebolo také vrelé, aké som si predstavoval. Videla sa mi akási zmenená, odcudzená, pripisoval som to našej dlhej odlučiteľnosti. Svojimi ženskými zbraňami dosiahla, že sme sa onedlho prestali baviť o vysťahovaní, naopak, začali sme s modernizáciou nášho dvojizbového bytu. Výmena jadra, okien, podláh, vstavané skrine, podhľady - financoval som to všetko sám, náklady pohltili väčšiu časť mojich bočných úspor.
Tri a pol mesiaca po mojom návrate z USA, keď som konečne dokončil rekonštrukciu bytu, sa jedného večera manželka nevrátila domov. Na druhý deň mi telefonicky stroho oznámila, že sa chce dať so mnou rozviesť! Že už sa nedokáže pretvarovať, že už o tom vie takmer celé mesto, len ja nie, že už tri roky žije s iným mužom, podnikateľom, ktorý obchoduje s paletami, u ktorého býva, a s ktorým si rozumie vo všetkom. V rozvodovom konaní bude žiadať do opatery dcéru, plus alimenty a polovičku nášho spoločného nehnuteľného majetku.
Chytil som sa za vlasy, hlava sa mi zatočila od nešťastia. Snažil som sa dovolať do USA k múdremu pánu profesorovi, požiadať ho o radu - čo robiť? Môžem sa vrátiť? Začal sa mi rúcať svet. Nikto nedvíhal telefón. Zavolal som jeho susedovi, ktorý mi so smutným hlasom oznámil, že starý pán profesor už bohužiaľ nežije, pred troma týždňami zomrel - jeho dom a majetok sú momentálne v dražbe."
