Jeho nízka, tlstá postavička bola ako vystrihnutá z čiernobielych filmov z prvej polovice 20.storočia. Ešte aj oblečenie, ktoré nosil do úradu, bolo sivobiele - obnosené tmavé nohavice, upotená krémová košeľa, úzka šedá kravata, bledosivý baloňák. Najpríznačnejšia bola preňho čierna baretka, podľa ktorej, a samozrejme podľa jeho súdkovitej figúre, bol rozpoznateľný z diaľky na míle. Niekedy som mal dojem, že tú istú baretku nosil na hlave už od svojej svadby.
Jeho skromnosť hraničila niekedy až so skúposťou, ale keď som jeden čas s ním pracoval, mohol som nechať na svojom stole hocijaký peniaz a bol som si istý, že on sa ho v mojej neprítomnosti ani nedotkol. Nielen svojou postavou, ale aj prílišnou ustráchanosťou, sa Róbert často stával v práci terčom irónií a hrubozrnného posmechu.
Mal iba päťdesiat rokov a už mal kúpenú a vybetónovanú hrobku, kde sa plánoval uložiť na večný odpočinok - aj so svojou manželkou. Jeho spolupracovníci si ho doberali, či by si mohli v jeho hrobke na zimu uskladňovať zemiaky, aby chladná temná cela nebola po tie roky, kým bude Róbert ešte nažive, taká nevyužitá.
Hoci on sám by ani muche neublížil, spolupracovníci sa k nemu správali ako k ovadovi. Nakoľko nebol príliš výrečný a sebavedomý, na pracovných poradách sa na neho znieslo vždy toľko deštruktívnej kritiky, akoby celý chaos v podniku bol zapríčinený jeho neschopnosťou.
My, mladí inžinieri, sme túto deštruktívnu kritiku nazývali systémom padajúceho hovna. Slabo platený úradník Róbert už bol na poslednom stupni riadenia a nemal už komu ďalej odovzdávať inštrukcie ohľade skrachovaných výrobných stratégií. A tak sa celá tá špina zo všetkých kancelárií zastavovala na ňom.
Býval v rodinnom dome s manželkou a svokrou. Deti nemali. S prichádzajúcimi rokmi v práci vypracoval na neschopného pesimistu s minimálnym platom a s maximálnou zodpovednosťou. Občas, keď sme boli sami v kancelárií a ja som mu povedal nejakú veselú príhodu zo života, objavil sa na jeho tvári dávno zabudnutý úsmev, ako znak bezstarostnej výchovy v detstve. Počas služobných ciest nášho šéfa, keď sme celé dni ostávali sami dvaja v kancelárii, vykľula sa z neho veriaca duša plná bolesti, ale aj pochopenia ľudskej podstaty. Aby som ho vám ešte viac priblížil ako človiečika svojej doby, uvediem výňatok z jeho typickej reči, tak ako som si to zapamätal:
„Viete, čo vám poviem, pán inžinier. Keby som mohol, tak tu nie som ani minútu. Vy ste mladý, vám je hej. Ale čo ja? Kto ma dnes zamestná v päťdesiatke? Manželka mi vraví, aby som to ešte vydržal, že dôchodok už nie je tak ďaleko. Ale ja to tu nevydržím. Kde sa ja dožijem dôchodku pri tom sviniarovi? /to ako náš vedúci /. Viete, pán inžinier, ja už dlho žiť nebudem. Ja to cítim. Pozrite, tu ma bolí, aj tu ma bolí. Ráno, keď vstanem, mám také závraty, že ledva dôjdem do práce. A ten blázon /to ako náš vedúci/ ma podceňuje na každom kroku. Prepáčte, pán inžinier, že tak neslušne rozprávam, ale to len preto, lebo som naštvaný. Ja viem, vy ste slušný človek. Chcel by som mať vašu povahu. Vy sa do nikoho nestaráte, vy to tu ďaleko dotiahnete. A ešte vám toľko poviem. Keď som bol taký mladý ako vy, aj ja som chcel ľuďom len to najlepšie. Ale tomu diktátorovi /to ako náš vedúci/ prajem, aby sa smažil v pekle."
Na záver len dodám, že som sám po roku odišiel z tohto podniku. Úradník Róbert sa nakoniec dožil dôchodku a po smrti svojej manželky, po nezhodách so svokrou, sa rozhodol natrvalo odsťahovať späť k sestre na druhý koniec republiky, odkiaľ pochádzal. Počul som, že vraj tam dodnes ešte žije. Bude mať už sedemdesiatpäť rokov. Isto sa nevráti späť do tohto kraja. Nemá kde. Jeho miesto v hrobke mu medzitým obsadila svokra.
