Jedného dňa som sa na ňom vybral do banky, aby som tam ešte viacej zredukoval svoj osobný účet. Bicykel som nechal pred bankou na vyhradenom mieste pre parkovanie bicyklov, ani som ho nezamkol - vlastne nikdy som ho nezamykal. Kto by sa zlakomil na starý skladací bicykel rumunskej výroby, s malými kolesami, bez prehadzovačky a s rozťahanou reťazou?
Okrem otca len ja som vedel na ňom jazdiť. Len my dvaja sme vedeli, že rozjazd na ňom musí byť plynulý, inak pri prudkom našliapnutí do pedálov hrozilo, že spadne reťaz.
Raz mi nejaký blbec bicykel šlohol spred vchodu, kde som býval, ale našiel som ho obďaleč, pár metrov od bytovky - pohodený v kroví, samozrejme so spadnutou reťazou. Náhodný zlodej zrejme po pár metroch zistil, že ukradol nepojazdný brak a ihneď sa zbavil bezcennej haraburdy, aby sa kvôli tomu zbytočne nedostal do nepríjemnosti.
V ten deň v banke vo vybavovacej hale som po rokoch stretol spolužiačku z vysokej školy. Vysoká svetlovláska v mojom veku, oblečená v módnom priliehavom kostýme, na ktorom mala zavesenú visačku s menom, titulom a funkciou: Regionálna riaditeľka banky.
Bolo na nej vidno, že má úprimnú radosť z nášho nečakaného stretnutia a bola aj trochu hrdá na to, že sme sa po rokoch stretli práve vo finančnej inštitúcii, v ktorej bola šéfkou. Poprosila ma, aby som chvíľku na ňu počkal, že si potrebuje niečo vybaviť mimo banky, že sa vonku trochu pozhovárame. Zvesila si dole visačku, odovzdala nejaké papiere spolupracovníčke pri informačnom stolíku a obaja sme vyšli von.
Z jej rečového prejavu, aj z celkového vystupovania, mi bolo hneď jasné, že sa z nej stala sebavedomá a kultivovaná dáma. Začala obligátne, ako sa mám, kde robím, ale nebolo mi veľmi do reči, odpovedal som jej viac-menej neutrálne, lebo v tom čase som sa nemal čím chváliť. Intuitívne prešla k hodnoteniu svojich pracovných úspechov, že iba nedávno sa stala regionálnou riaditeľkou, aká je to zodpovedná funkcia, aké má plány do budúcna - jedným slovom, že sa jej darí veľmi dobre.
Počúval som ju len na pol ucha, nenápadne som pokukoval po otcovom obstarnom bicykli, ktorý stál opretý o železnú konštrukciu neďaleko od nás a bleskovo som zvažoval, či sa mám pred ňou k takémuto krámu priznať.
„A kam vlastne ideš teraz?" spýtala sa ma medzi rečou, keď zbadala, že som sa na chvíľu zastavil. Stali sme na hlavnom námestí, na pešej zóne, pred budovou banky a boli len dve možnosti, kam sa dalo logicky ísť - vľavo alebo vpravo.
Keďže ma na výške uznávala a považovala ma za dobrého priateľa, nemohol som teraz, vzhľadom na jej postavenie, a aj vzhľadom na našu spoločnú minulosť, len tak chladne pristúpiť k pootĺkanému, zahrdzavenému bicyklu a bezcitne ho tlačiť vedľa jej noblesnej postavy po hlavnom námestí, kde sa to hemžilo chodcami. Také faux pas som nevidel ani v najhoršom filme. Nechcel som ju, ani seba, dostať do pomykova. Mohli nás tiež z okna banky pozorovať jej podriadení, preto som riskol smer, a vymyslel si aj destináciu, v nádeji, že ona má naplánovanú opačnú trasu: „Ja idem vľavo - na trhovisko. A ty?"
Môj tip bohužiaľ nevyšiel, lebo natešene riekla: „Aj ja idem tým smerom - na daňový úrad - môžeme ísť spolu až po križovatku."
Kráčali sme teda nenáhlivo, pozvoľným tempom, v priateľskej debate dobrý kus cesty - až po koniec pešej zóny. Prebrali sme rôzne témy, aj ja som sa trochu rozhovoril, povedal som jej zopár detailov o svojom súkromí, že v poslednom čase sa cítim dajaký nesvoj, že ma občas bolia kríže, aj nohy.
Nakoniec mi dala svoju vizitku, aby som sa dakedy zastavil v jej kancelárii na kus reči. Ja som vtedy ešte žiadnu vizitku nemal, tak som jej dal svoje telefónne číslo. Keď sme sa rozišli, ako náhle zabočila za roh ulice, okamžite som sa otočil a zrýchlenými krokmi som uháňal späť k banke po otcov pamätný bicykel.
